» články » detail článku

Homília - 30. nedeľa cez rok (C)

2 Tim 4,6-8.16-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

27.10.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V živote sa usilujeme dosiahnuť viacero cieľov. Niektoré sú malé a krátkodobé, ako napr. pripraviť obed, navštíviť priateľov, oddýchnuť si pri športe, niečo si kúpiť... Iné ciele sú dlhodobé a náročné, ako napr. nájsť si dobrú prácu, vychovať deti, vytvoriť s niekým domov... A potom sú ciele takpovediac zásadné a celoživotné. Čo môže byť takým celoživotným cieľom?

Apoštol Pavol na záver Druhého listu Timotejovi píše, že takým cieľom je zachovanie viery a spravodlivosti. Niečo také nemôže zostať len pri všeobecnom ideáli. Pavol sa v liste, ktorý napísal krátko pred smrťou vyznáva, že vieru si zachoval, a to v namáhavom boji, ktorý prirovnal behu športovca, čo dobehol do cieľa. Viera, o ktorú sa bojuje, nie je nikdy len všeobecná viera, ale viera s konkrétnymi podmienkami a dôsledkami. Pavol v tej svojej viere spomína Pána, o ktorom píše, že stál pri ňom, keď sa na súde bránil. On túto obranu bral ako dokončenie svojho poslania, ako vytrhnutie z tlamy levovej.

Keď premýšľame o myšlienkach z listov apoštola Pavla, máme možnosť kontaktu s celkom pôvodným kresťanstvom. Prví kresťania svoju vernosť viere neprežívali všeobecne, ako sme to náklonní my, keď hovoríme o sebe, že sme veriaci. „Každý niečo verí“, povedia dnes ľudia. Takéto „každý niečo verí“ je však o ničom. Zaujímavá je len viera, o ktorú sa oplatí bojovať, ktorú sa oplatí zachovať aj za cenu straty vlastného života. Za vieru vo všeobecnosti, za vieru, že niekto nad nami (ako Boh) riadi svet, však nik nebojuje ani nezomiera. Vo svete starovekého Ríma, vo svete vtedajšej gréckej kultúry a starovekého židovstva neboli ateisti ani sekulárni humanisti. Vo vtedajšom svete vládli viaceré náboženské viery. Samozrejme, medzi jednoduchými ľuďmi jestvovala viera v rôznych bohov a bôžikov, čo mala podobu mágie, veštenia a čarodejníctva. Medzi vzdelanejšími ľuďmi bolo čosi ako filozofická viera, ktorá zvelebovala duchovno a podceňovala telesnosť. Šírili sa tiež rôzne ezoterické kulty najmä z Ázie a mocná bola aj viera, ktorá dávala politickú podporu rímskemu štátu. Židovská náboženská viera bola osobnejšia, dávala dôraz na morálku a snívala o príchode Mesiáša, ktorý vzkriesi politický Izrael. Oproti všetkým týmto vieram sa profilovalo kresťanstvo. Ako pripomínajú naši múdrejší teológovia, kresťanstvo neučilo novej náuke, neviedlo k novým kultom a čarom, neviazalo sa na žiadnu politickú moc a nezdôrazňovalo ani lepšie morálne zákony. Všetko však kládlo na osobný vzťah k tomu, ktorého apoštol nazýva Pánom. Teda na vzťah k Ježišovi ako orientujúcej a objímajúcej autorite.

Aby si bývalý pohan alebo žid vytvoril k Ježišovi osobný vzťah, v ktorom mu dá prednosť pred všetkým ostatným, to si vyžadovalo boj v sebe i boj s inými vierami, na ktorých sa zakladali možné scenáre života. Prečo Ježišova autorita nemohla jestvovať popri iných autoritách a životných scenároch? Nebolo to možné práve pre ten osobný vzťah, ktorým je typická kresťanská viera. „Verím v Boha, Otca všemohúceho.., a v Ježiša Krista, jeho Syna a nášho Pána“ – tak sa my kresťania vyznávame. Možno to dnes mnohí kresťania berú ako slová náuky, učenia, ale tu nejde v prvom rade o učenie, ale o zblíženie, ba stotožnenie: Pane Ježišu, v tebe sa vidím, cez teba prežívam, čo to je byť človekom, čo znamená byť sám sebou... Vyznávať Ježiša ako Pána znamená teda vyznávať, v kom som sa zhliadol, v kom a cez koho som našiel sám seba.

Ak použijeme obraz z dnešného evanjelia, tak jasne vidíme, že človek ako bol farizej, modliaci sa v kostole ako ten, ktorý sa pomeriava zachovaním morálnych pravidiel, nemal sa prečo vidieť v Ježišovi. Ale hriešnik, ktorý si samozrejme nenamýšľal, že je dobrý, ale prosil o milosť, prosil takpovediac o podanie ruky, ktorej by sa mohol zachytiť, ten sa vďačne chytil ruky Ježišovej, ktorá sa mu podávala, ten sa priam ponoril do Srdca Ježišovho, ktoré sa mu otváralo. Lebo, čo iné spoznáva kresťan, ktorý naozaj uveril v Boha (a seba) cez Ježiša? Spoznáva odpoveď na svoju modlitbu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ Tá odpoveď znie: Ty si omilostený, ty si milovaný.

Ak Pavol na konci svojho života napísal, že bol vytrhnutý z tlamy levovej, zjavne nemyslel na to, že nebude popravený úradmi rímskeho cisára alebo že nebude lynčovaný sfanatizovanými davmi. Myslel na to, že si nedal vziať svoju istotu, ktorú našiel v Ježišovi, a že si nedal zo srdca vytrhnúť lásku. A to napriek tomu, že svet okolo neho sa akoby rúcal, že mnohí kresťania boli mučení a donedávna verní priatelia poutekali. Preto, ak chceme v živote obstáť, ak chceme dospieť k tomu správnemu životnému cieľu, nesledujeme len svoje malé ciele, nezostávame ani pri cieľoch, ako je práca a rodina, ale túžime zachovať si vieru a spravodlivosť. Tú konkrétnu a osobnú. Lebo všeobecná nefunguje.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 7 x