Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
1. adventná nedeľa (A)
Rim 13,11-14a (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
1. 12. 2013, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Poslal som jednému priateľovi obrázok – pozvanie na náš adventný program, ktorý sme nadnes v našej farnosti pripravili. Zaujala ho halúzka, samorast, ktorý sa na tom obrázku nachádza. Veľmi sa mu to zapáčilo. Kto chce viac zistiť, čo halúzka naznačuje, musí sa ísť pozrieť do nášho F centra, do meditačnej miestnosti, kde sú inštalované skrinky so samorastmi a kde sú na stene aj tabuľky so štvorriadkovými vyznaniami: som samorast... Všetky riadky v každom vyznaní začínajú na „s“ a potom sa obmieňajú od vety: „som samorast slepého salamandra“ až po vyznanie: „som samorast samotného Stvoriteľa“. Pravda, nestačí sa na obrázky len pozrieť, treba sa aj na seba či do seba pozrieť, aby sme si našli ten svoj samorast, aby sme sa našli v tom svojom samoraste.
Pozrieť sa na seba a do seba, ba viac, správne sa pozrieť na okolitý svet – to je stará kresťanská výzva, ktorú dnes počúvame z evanjelia a takisto od apoštola Pavla. „Bedlite, lebo neviete, kedy príde váš Pán“, čítame v dnešnom evanjeliu (Mt 24,42). „Nastala hodina, keď sa treba prebudiť zo sna... Noc pokročila a deň sa priblížil“, počuli sme od apoštola Pavla z jeho Listu Rimanom (Rim 13,11).
Ako sa to myslí, že sa máme bedlivo pozrieť na seba a na svet? Myslí sa to z hľadiska nejakej aktuálnej príležitosti alebo všeobecne a natrvalo? Niekedy sú také príležitosti, ktoré by sa naozaj nemali premeškať. Z vlastnej skúsenosti vieme, že taká príležitosť niečo riešiť, zachrániť, nebýva až vtedy, keď už dom horí, ale skôr vtedy, keď sa stavia. Všetci poznáme takých manželov, ktorí už nevedia spolu žiť, nevládzu pokračovať. Ich problém sa však nedá riešiť, keď sú už celkom doráňaní, ale dal sa asi riešiť skôr. Lenže vtedy ho ešte nevideli alebo vidieť nechceli. Podobné to býva vo veľkých dejinách. Signály nebezpečenstva treba vnímať prv, ako sa nebezpečenstvo rozhorí a stane sa nezvládnuteľným. Slová evanjelia i slová apoštola možno teda vnímať ako výzvu na bedlivé vnímanie aktuálnych príležitostí. „Náhoda nejestvuje, jestvujú len príležitosti, ktoré využijeme alebo nevyužijeme“, hovorieva jeden môj priateľ. Ale výzvu k bedlivosti možno vnímať aj inak ako pripravenosť na aktuálnu príležitosť. Príležitosť trvá, pokiaľ žijeme. Náš život je sám o sebe tou najlepšou príležitosťou. Nie iba niektorá jeho chvíľka, ale sám život v celku. Preto je dôležité, ako svoj život chápeme a prežívame. Či napr. len jeden deň v roku sme naladení vnímať bedlivým okom (alebo umeleckým okom) seba a svoje prostredie, alebo sa učíme bedlivo a umelecky vnímať seba a svoj svet trvalo. Cieľom je zaiste trvalé bedlivé vnímanie.
Ku kresťanskej viere patrí takéto nastavenie. Malo by sa rodiť zo skúsenosti, ktorú apoštol pekne vyjadril ako skúsenosť čakania na ranné zore, na prvé lúče vychádzajúceho slnka. Hodina, kedy sa treba prebudiť zo spánku, zjavne nebude o druhej v noci, keď je tma najväčšia. Ako píše apoštol, tá hodina prebudenia je vtedy, keď sa deň priblížil. Poznáme to všetci: Budíme sa zo strachu, z nervozity pred niečím nepríjemným; ale budíme sa aj z radostného očakávania. Keď apoštol hovorí o hodine prebudenia tesne pred východom slnka, zjavne chápe svoju kresťanskú vieru ako situáciu radostného očakávania, nie situáciu strachu. Závidíme turistom, ktorí si vedia privstať a na vrchole kopca sú už pred východom slnka. Je to úžasný zážitok, ktorý sa cez deň nedá zopakovať. Kedysi sa niektorí kresťania učili najmä báť svojho Boha. Pripomínalo sa im, aby nerobili zle, lebo Boh všetko vidí a pristihne ich. Keď počúvame niektoré Ježišove podobenstvá, môžeme si všimnúť, že on situáciu očakávania nepodfarbuje obavou z trestu, ale nanajvýš obavou z premeškanej radosti. Bol si pozvaný do radosti, bol si pozvaný na svadbu, medzi priateľov, do lásky, bol si pozvaný budovať Božie kráľovstvo, a ty si to prespal!
Niektorí naši kresťania sa nazdávajú, že neprespať príležitosť znamená byť trvalo nastavený na vnímanie špiny, smradu a hriechu tohto sveta. To je však úplné prevrátenie zmyslu biblickej výzvy k bedlivosti. Nemôžeme byť predsa kresťanmi, ktorí majú nos vycvičený na smrad a špinu tohto sveta! Na špinu a hriechy svojich blížnych, na špinu a hriechy svojej cirkvi! Takíto ľudia napokon len unavujú a pôsobia otravne. Iste, buďme realisti, netvárme sa, že nie je noc, keď nás obklopuje tma. Ale predsa, buďme tí prví, ktorí budia slnko a privolávajú ranné zore! Buďme kresťanmi, ktorí vidia a vedia, čo sa dá dobré urobiť, aby vyšlo slnko spravodlivosti.
Priateľ, ktorému sa zapáčila naša dnešná výstava umelecky spracovaných samorastov v F centre, keď som mu odfotil a poslal ďalšie ukážky z výstavy, mi ešte raz napísal: „Samorast je divý, osobitný, svojský. Nakoniec ohmatá ticho a pochopí, že toto všetko, aj to, čo som a čo mám, je Boží dar. Som samorast Stvoriteľa, blahoslavený chudobný v duchu, chudobný pred Bohom, od neho závislý, na neho odkázaný... Život nie je to, čo som si predsavzal, ale čo sa stane; priateľstvo, nežná láska, ku ktorej nás volá revolucionár Kristus. Vo viere v Boha vyznávame, že sme jeho samorasty...“