» články » detail článku

Homília - 2. nedeľa obdobia cez rok (B)

Jn 1, 35-42 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

18.1.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Nad dnešným textom evanjelia som si spomenul na priateľa z mladosti. Neboli sme si seberovní. Ja som mal vtedy sedemnásť a on asi štyridsať. Pracoval ako robotník v Piešťanoch, popritom tajne študoval u jezuitov, po r. 1968 si dokončil teologické štúdia v Olomouci. Nám mladým rozprával o láske tak, že sme pochopili, ako láska k Ježišovi obohacuje aj lásku ženy a muža navzájom a ako táto ľudská láska napomáha zasa láske k Ježišovi. Pamätám si, ako mi daroval knihu, kde sa písalo o povolaní nasledovať Ježiša v jeho zodpovednosti za svet. Kniha začínala pripomenutím Ježišovho zoznámenia sa s prvými učeníkmi podľa Jánovho evanjelia.

Otázka „čo hľadáte?“ mala byť prvá, ktorú Ježiš položil budúcim učeníkom. Oni na otázku priamo neodpovedali, ale reagovali otázkou: „Kde bývaš?“ Z týchto otázok v Jánovom evanjeliu môžeme aj dnes vycítiť, že na počiatku kresťanstva nebol nejaký megaplán „prerobiť“ svet, ale normálny ľudský záujem, z ktorého vznikli pekné ľudské vzťahy, potom obdiv, úcta i nadšenie, a napokon viera, že „našli sme Mesiáša“. Ako čítame v evanjeliu, Ježiš dal svojim novým priateľom aj prezývky, ktoré ich mali sprevádzať na novom úseku ich života. Prezývkami sa prejavuje aj kamarátstvo, ale tu sa novým menom prejavilo najmä hlbšie pochopenie života, ktoré si vďaka Ježišovi mali osvojiť jeho učeníci. Hovorili sme o tom už pred týždňom – Ježiša poznali ako Mesiáša, teda médium Boha, prostredie, prostredníka Boha.

Predstava, že k náboženskej viere sa dospieva cez nejaké mimoriadne zážitky (zjavenia) alebo naopak cez osvojenie si náboženských poučiek, je mylná. Správne učenie má držať náboženské zážitky pod kontrolou rozumu a zážitky môžu zasa osviežiť suché učenie, ale ani jedno ani druhé nemôže nahradiť vzťah. Vzťahom sa však v tomto prípade, keď ide o to najvážnejšie, o to, čomu naozaj uveríme, nemyslí len obyčajné priateľstvo, ale priateľstvo založené na spoločných ideáloch, výhľadoch, spoločnom objavovaní toho, čo nazývame zmyslom života. Preto v evanjeliu čítame, že dvaja prví Ježišovi učeníci (jeden bol Ondrej, brat Šimona Petra, druhý predpokladáme, že bol Ján) boli ešte predtým priateľmi Jána Krstiteľa a že za Ježišom ich poslal Ján sám s tým, že v Ježišovi vidí Baránka Božieho. Poznáme ten výrok z našej liturgie: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Poznáme, ale asi celkom nepreciťujeme obsah výroku. Musíme si pripomenúť úlohu baránka v židovskej tradícii, ako je tento symbol spojený s oslavou Veľkej noci a sviatok Veľkej noci ako súvisí s túžbou po slobode a sloboda s ľudskou hodnotou, tak často z rôznych dôvodov pošliapavanou, aby sme pojem Baránka Božieho – Mesiáša, Osloboditeľa aspoň čiastočne pochopili. A tento Osloboditeľ, Mesiáš a Baránok je zároveň jeden z nás, ktorý sa na nás so záujmom obracia, hľadí na nás a pozýva nás k sebe na návštevu. Nestačí o ňom byť informovaný, treba ísť s ním, byť s ním, bývať s ním. Potom sa spozná, kde býva, kde má bytie, kto je. Potom sa dá v neho veriť, na neho staviť, na ňom si zakladať.

Kresťanstvo sa takto šírilo od človeka k človeku. Neodovzdávala sa len informácia, ale skúsenosť hľadania zmyslu, slobody, skúsenosť s láskou ľudskou i Božou. Kedykoľvek si to niektorí kresťania zjednodušili len na náuku a urobili z obohacujúceho vzťahu Boha k nám cez Ježiša len náuku (dogmy a normy), alebo naopak si to zjednodušili na city a zážitky a vypli rozum, stratil sa zmysel, stratila sa aj sloboda a tiež láska. Pri pohľade na dejiny sa zvlášť katolíckym kresťanom vyčíta, že príliš vsadili na náuku (dogmy) a protestantom zasa, že uprednostnili vlastné prežívanie (vieru bez dogiem). Všetko je, pravda, (ako vždy) zložitejšie. V ostatných desaťročiach sa kresťania začali aspoň za ekumenizmus (jednotu) modliť, čiže počúvať, ako k nám hovorí Boh, cez čo nás volá k láske, aby sme sa stali naozaj kresťanmi – aby sme mali i vieru i rozum i lásku. Včera som si kvôli večernej omši pre mládež prečítal ďalšiu kapitolu z knihy Garyho Chapmana: „Pět jazyků lásky“. Po jazyku uistenia, darčekov, skutkov služby, spomína autor na štvrtom mieste jazyk pozornosti. Byť pozorný znamená mať čas na toho, koho mám rád. Môžem byť s niekým celý deň, ale ak sa mu naozaj nevenujem, nie som s ním spojený. V jazyku uistenia ide o to, čo hovoríme, ale v jazyku pozornosti ide viac o to, či počúvame (počúvaš ma naozaj, berieš ma vážne?). Ak pozorne počúvame, vieme viesť rozhovor a položiť správne otázky.

G. Chapman spomína viacero príkladov ľudí, ktorí mu napr. povedali: Bol som na lyžovačke, ale najlepšie na tom bolo, že som tam bol s ňou (s ním). K tomu dodáva: Keď druhému prejavujeme lásku prostredníctvom nejakej činnosti, tým najdôležitejším nebude činnosť sama, ale to, že sa jej zúčastníme s druhým človekom. Pustíme sa možno do vecí, ktoré nás zatiaľ netešili, ale poskytnú nám potešenie z lásky, z toho, že nahliadneme do sveta niekoho iného a naučíme sa hovoriť jazykom lásky zvanej pozornosť. V istom zmysle práve tomuto som sa učil od priateľa v mladosti, tomuto sa majú učiť mladí ľudia vo svojich vzťahoch a tomuto sa chceme učiť ako kresťania v snahe o ekumenické zblíženie. Aby sa aj na nás splnil Ježišov sľub: „Poďte a uvidíte.“ (Jn 1, 39)


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 556 x


Top