» články » detail článku

Homília - Obetovanie Pána

Lk 2,22-40 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

2.2.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Dnešnú bohoslužbu sme začali sprievodom so sviecami do kostola. Málokto vie, že sprievod so sviecami nie je pôvodný kresťanský zvyk, ale prevzali sme ho od Rimanov, ktorí chodievali so sviecami okolo svojich polí a miest, aby ich očistili od pôsobenia zlých duchov. V našom chápaní sa posvätená svieca tiež používa na ochranu pred zlým; v minulosti sa zažínala zvlášť počas búrky. Ochrana pred zlým sa však nečaká od samotnej sviece, ale od Ježiša, ktorého predstavuje.

Dnešné evanjelium zvestuje o Ježišovi, že je „svetlom na osvietenie pohanov a slávou Izraela, Božieho ľudu“. Toto vyjadrenie nájdeme v druhej kap. Lukášovho evanjelia, v príbehu, ako rodičia priniesli malého Ježiška do chrámu, aby ho zasvätili Pánovi. Tento príbeh patrí v Lukášovom evanjeliu k vianočným rozprávaniam, v ktorých sa vopred naznačuje, kým bude dospelý Ježiš a akí budú ľudia, ktorí sa k nemu prihlásia.

Pre Lukášovo evanjelium je typické, že Ježiša predstavuje ako Božieho vyslanca, ktorý ľuďom prináša milosrdnú Božiu lásku. A ľudia, s ktorými sa priatelí, ktorí sú mu najbližšie, sú tí, ktorých si svet neváži a podceňuje ich. Neváži si ich nielen svet politickej a ekonomickej moci, ale aj svet náboženských a morálnych autorít. Preto podľa Lukášovho evanjelia sa narodenému Ježiškovi prídu pokloniť chudobní a jednoduchí pastieri. A neskôr neprivítajú malého Ježiška v chráme kňazi, ale dvaja starí ľudia – Simeon a Anna. Čo znamená pastier kráv alebo oviec v dnešnom svete? Čo v dnešnom svete, aj tu v Bratislave, znamenajú starí ľudia? Nie veľa, dokonca aj vtedy, ak majú aké-také peniaze. Veľa neznamenali takíto ľudia ani vo svete, do ktorého sa Ježiš narodil. Spolu s malými deťmi, ženami všeobecne, ľuďmi chorými a chudobnými, spolu s pohanmi a hriešnikmi patrili pastieri, starci a starenky do skupiny ľudí, ktorých podceňoval aj náboženský Izrael. Evanjelium zdôrazňuje, že práve z týchto podceňovaných ľudí sa zrodilo spoločenstvo okolo Ježiša, že práve z takýchto ľudí sa zrodila kresťanská cirkev.

Niekedy to nechceme vidieť, ale skutočnú cirkev tvoria predovšetkým ľudia, ktorí temer nič pre svet neznamenajú, ľudia, ktorí sa trápia so svojím hriechom alebo v sociálnom ponížení, a v tejto situácii objavia svetlo a slávu, ktorá nepochádza od nich. Objavia niečo osvecujúce, teda múdre a dobré, niečo slávne, teda dodávajúce hodnotu, čomu môžu uveriť, o čo sa môžu oprieť. Toto osvecujúce a slávne nespočíva v peniazoch a vyššom postavení, nenachádza sa v zdraví ani kráse, ba ani vo vlastnej morálnej úrovni. Toto osvecujúce a slávne spočíva v nájdení toho, ktorému sa môžem pokloniť tak, že nájdem sám seba. Aj vtedy, keď som už bol tzv. stratenou existenciou. Téma poklony a viery je náboženská téma a moderný človek sa pri tejto téme obáva, že uverí niečomu, čo bude len akýsi sen či prelud. Preto si mnohí dnešní ľudia držia od všetkého náboženského odstup. Ľudia, ktorí sa zoskupovali okolo Ježiša, si takýto odstup držať nepotrebovali. Ľudia chudobní a starí, ľudia hriešni a ponižovaní urobili pri Ježišovi prekvapujúcu skúsenosť, že on ich chápe a miluje. Aby takú skúsenosť mohli urobiť, museli si zachovať len jedno – len túžbu po pochopení a láske.

Ak máme byť naozajstnou cirkvou, máme sa učiť tejto skúsenosti a vzájomne si ju odovzdávať. Z tej skúsenosti sa potom rozvinie spoločenstvo, ktoré si nezakladá na sebe, na majetku ani zdraví, ani na morálke a nábožnosti – obrazne povedané nezakladá si na svojom svetle a sláve, ale na svetle a sláve, ktorých sa nám dostáva vďaka Ježišovi. Máme takúto skúsenosť, sme cirkvou takejto skúsenosti? Kňazi majú niekedy skúsenosť, že napriek svojej vlastnej hriešnosti, ak uverili Ježišovi, môžu pomáhať iným ako Ježiš. Môžu ľuďom, ktorí sa podceňovali, ktorí boli akoby ničím, pomôcť, aby našli svoju hodnotu. A týchto ľudí nenaviažu na seba, ale ich nová hodnota sa pozná podľa toho, že títo ľudia sa sami stanú Ježišom pre iných. Takto vzniká a žije skutočná cirkev. V chudobných krajinách sveta sú kresťania omnoho viac ako u nás naučení byť Ježišom pre iných. V Južnej Amerike, skade prišiel aj terajší pápež František, ľudia nemôžu čakať len na kňazov, ktorých je málo, aby im odovzdávali Ježišovu skúsenosť. Preto sa kňazi snažia viesť ľudí k samostatnosti. Nie je to však samostatnosť, s ktorou sa stretávame v bohatej Európe, kde aj mnohí kresťanskí rodičia by sa radi videli ako príslušníci elity a svoje deti vedú k tomu, aby raz urobili kariéru. V takom prípade už deťom zaočkujú pocity povýšenosti a výlučnosti. V Ježišovej cirkvi však robíme kariéru inak. Robíme ju vtedy, ak sme milosrdní a solidárni. Mladí so starými, vzdelaní s chudobnými, zdraví s chorými...

Starovekí Rimania robili so sviecami okruh okolo svojho mesta, aby ho očistili od všetkých zlých duchov. S Ježišovým svetlom urobme aj my okruh okolo nášho spoločenstva. Zažeňme od seba zlých duchov namyslenosti a sebectva a rozšírme svoje srdce pre všetkých, ktorí túžia po pochopení a láske.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 11 x