» články » detail článku

Homília - 5. nedeľa cez rok (A)

1 Kor 2,1-5 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

9.2.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Mali sme na Slovensku pred časom jedného biskupa, ktorý pri svätení kňazov rád zdôrazňoval, že cirkev nepotrebuje kňazov múdrych, ale poslušných. Ak je to pravda, potom to platí nielen o kňazoch, ale o všetkých veriacich. Čo však s takýmto výrokom? Môže byť vôbec pravdivý?

Odpoveď dnes dostávame od apoštola Pavla, z jeho 1. listu Korinťanom. Pavol sa tam vyznáva: Keď som k vám prišiel hlásať Božie slovo, neprišiel som s výrečnosťou alebo múdrosťou. Prišiel som k vám s veľkým strachom a úzkosťou. Moja reč a celé vystupovanie nespočívalo v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavovaní Ducha a jeho moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.

Pre niekoho môže byť apoštolovo vyznanie prekvapením. Apoštola Pavla si predstavujeme ako mimoriadneho človeka, veľmi vzdelaného a svetaskúseného. Pavol takým človekom aj naozaj bol. Medzi apoštolmi mal najlepšie vzdelanie, nik z nich nenapísal toľko listov, ktoré si mohli kresťania vážiť pre ich veľkú hodnotu, a pravdou je aj to, že to bol práve Pavol, ktorý osobitne prispel k tomu, že sa z jednoduchej viery, ktorú hlásali galilejskí rybári, stalo svetové náboženstvo. Zároveň je pravdou, že Pavol mal zdravotné problémy, v priamom kontakte bol nevýrazný, v čase veľkých filozofov a rečníkov, sa neprejavil ako dobrý rečník. Asi sa aj zajakával. Pavol bol kombináciou veľkej múdrosti i veľkej slabosti. Dôležité bolo, že si to uvedomoval a že ak sa stal apoštolom, tak preto, že ho doslova premohol Boh. On dal nabok jeho schopnosti i slabosti a urobil ho svojím nástrojom. Nástrojom k tomu, aby Boh cez neho prejavil svojho Ducha a svoju moc.

Keď sa nad tým zamyslíme, uvedomíme si, ako je dôležité prijať túto pozíciu: Byť nástrojom v Božích rukách, nepchať do popredia seba, ale Boha a jeho moc. V istom zmysle to platí aj pre veci sveta. Vieme, že ak si chce niekto nájsť prácu, predať nejaký tovar, alebo ak chce byť trebárs zvolený za prezidenta, musí dať o sebe vedieť, musí sa spropagovať. Ak to však prepáli, ak sa predvádza, vychvaľuje seba a ponižuje iných, rýchlo dá najavo, že mu nejde o poctivú prácu, poctivý obchod či v politike o službu ľuďom, a ľudia ho prekuknú a odmietnu. Iste, niekedy sa ľudia nechajú klamať, napr. aj kresťania v Korinte sa dali oklamať rečníckymi výkonmi a šarmom niektorých ľudí, čo po Pavlovi prišli medzi nich a očarili ich, až sa napokon kvôli tomu cirkev rozhádala. Bol to jeden z dôvodov, prečo Pavol napísal listy korintským kresťanom a prečo im vysvetľoval, že ich viera, to, na čom si majú zakladať, čo im má byť sväté, nemôže spočívať na ľudskej presvedčivosti, ale na prejavoch Ducha a Božej moci.

Kde možno vidieť takéto prejavy Ducha a Božej moci? Ako ich máme rozpoznať v bežnom živote? Spomenul som, ako jeden slovenský biskup rád zdôrazňoval, že cirkev nepotrebuje veriacich ľudí (a kňazov zvlášť) múdrych, ale poslušných. Ak by sme tento výrok chápali tak, že biskupi alebo niekto iný, napr. otec a matka v rodine, sú nekritizovateľní, a že my máme len poslúchať, tak to jednoducho nie je pravda. Boh s nami nezachádza ako s bábkami, a navyše dáva nám svoje dary, vrátane zdravého rozumu a múdrosti, ktoré nazývame i darmi Ducha Svätého. Ak by sme takúto múdrosť nemali, ľahko by sme naleteli tým, čo sú prešibaní a chcú nás ovládať. Ak sa však výrok o tom, že nemáme byť múdri, ale poslušní, chápe tak, ako to povedal apoštol Pavol, tak naozaj toto je najdôležitejšie: Dať svoje schopnosti i svoje slabosti k dispozícii Bohu, a poslúchať jeho, nie ľudí. A keď ľudí, tak vtedy, ak sú nástrojom Božím a nielen akousi prevodovou pákou vlastných ambícií. Duch Boží a jeho moc sa prejavuje už v našej snahe o rozlišovanie. Umenie rozlišovať, to je jedna z prvých zásad duchovných cvičení podľa sv. Ignáca z Loyoly. Sv. Ignác, zakladateľ jezuitov, mal už viac ako 30 rokov, keď si sadol do školských lavíc a učil sa stredoškolské predmety. Potom v Paríži absolvoval s priateľmi, s ktorými založil Spoločnosť Ježišovu, vysokoškolské štúdiá. Navyše dal jezuitom povinnosť vzdelávať sa na čo najvyššej úrovni. Zároveň dal jezuitom heslo: Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu (Omnia ad maiore Dei gloriam). Ako vieme, z jezuitov sa stalo jedno z najschopnejších spoločenstiev v dejinách cirkvi. Nie všetci boli bez chýb, ale väčšinou mimoriadne obstáli. Spojenie pravej múdrosti a nehranej skromnosti možno dnes dobre vidieť na pápežovi Františkovi, ktorý vzišiel z jezuitskej rehole.

Kedysi som sa hneval, keď som počul v našej cirkvi hovoriť proti múdrosti a presadzovať poslušnosť. Dnes poviem: Pousmejme sa nad takými rečami a modlime sa, aby sme svojimi slabosťami neboli nikomu na obtiaž a Boh aby použil naše schopnosti i slabosti na svoju slávu a úžitok ľudí.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 12 x