» články » detail článku

Homília - 4. nedeľa obdobia cez rok (B)

Mk 1, 21-28 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

1.2.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Aj ten, kto sa neučil po latinsky, asi pozná príslovie: „Verba movent, exempla trahunt“ (slová podnecujú, príklady priťahujú). Pravdepodobne súhlasíme s týmto starým výrokom. V praxi máme totiž často takú skúsenosť, že niekto len rozpráva, ale nekoná. Ale neponáhľajme sa zasa význam slov podceňovať. Niekto vie tak rozprávať, že ľudí pohne k premýšľaniu i k činom. Napr. nový americký prezident dokázal, že vie tak hovoriť, že mnoho ľudí sa opäť začalo zaujímať o verejné veci a prebudila sa v nich nádej. Zaiste, v jeho postavení politicky najmocnejšieho muža sveta však musí rátať s tým, že sa budú hodnotiť predovšetkým jeho skutky.

O ľuďoch, ktorí vedia očariť celou svojou osobnosťou, sa dnes hovorí, že majú charizmu. Slovo charizma po grécky znamená dar a je blízke slovu charis, čo označuje milosť i lásku. Evanjelium sa priamo o Ježišovi nevyjadruje, že mal charizmu, ale hodnotí ho tak, že keď hovoril, bolo to mocné. V židovskom prostredí ľudia porovnávali Ježišove slová najmä s učením zákonníkov. Zákonníci boli odborníci na výklad Tóry (Mojžišovho zákona) a ich pomenovanie „soferim“ naznačuje, že boli čosi ako pisári, teoretici. Ich znalosti boli múdrosťou, boli poznaním, ale toto poznanie nedokázalo ľudí skutočne osloviť – nemalo to skutočnú silu.

Čo dnes pre nás znamená rozprávať a prípadne aj konať s mocou? Myslím, že ide ešte o niečo iné, ako o to latinské „exempla trahunt“, o dobrý príklad. Taký príklad si vyžaduje, aby sme si ho osvojili, nasledovali. Ale to zasa predstavuje určitú námahu. My potrebujeme ešte predtým mať schopnosť či dôvod premýšľať, niečo robiť a potom aj podstúpiť námahu ten dobrý príklad nasledovať. To, čo nám dodá túto schopnosť, je podľa evanjelia učenie s mocou, slovo, ktoré premieňa a uzdravuje. Môže ísť o niečo podobné, ako sa spomína v dnešnom úryvku evanjelia. Niekto je pod zlým cudzím vplyvom. To, čo z takého človeka zaznieva, nie je on sám, jeho rozum a vôľa, ale cudzí duch. Taký človek obsadený zlým cudzím vplyvom potrebuje uzdravenie. Dnes by sme asi povedali, že potrebuje psychológa, možno psychiatra. Nie je však ľahké posúdiť, o aký cudzí vplyv ide. A za lekárom sa aj tak zväčša chodí až potom, keď ochorieme tak, že už nevládzeme bežne fungovať, že úplne oslabneme. Sú však azda všetci tí ľudia, čo nikdy neboli u psychiatra či psychológa, bezproblémoví? A máme my všetci len správne názory či vieme si ľahko poradiť v živote? Priznajme si, že premieňaní a uzdravovaní potrebujeme byť všetci neustále, na pokračovanie. Všetci potrebujeme učenie s mocou. V biblickej tradícii boli pokladaní za nositeľov takého učenia s mocou ľudia, ktorým sa hovorilo proroci. Mojžiš bol prorok, aj Eliáš a ďalší. Ich vykladači, zákonníci, zdá sa, že už nie. Ježiš sa prejavil osobitne ako ten, čo hovorí s mocou. Ten, čo premieňa a uzdravuje.

Dokážeme aj my hovoriť a konať s mocou? A máme si vôbec na niečo také trúfať? Určite áno. Našou úlohou predsa nemôže byť len to, aby sme niekoho z bývalých prorokov donekonečna vykladali, či už ide o Mojžiša alebo Ježiša. Našou ambíciou nemôže byť, aby sme len rozprávali a poučovali. Potom by sme sa sami stali len zákonníkmi, ľuďmi s učením, ale nie s mocou. Učiť, hovoriť a konať s mocou si však nemýľme s túžbou mať vplyv nad ľuďmi. Ježiš nevyháňal zlé cudzie vplyvy preto, aby ľudí dostal pod svoj vplyv. Ježiš ľudí premieňal a uzdravoval, aby vládli sami sebou a sami dokázali spoznať a uveriť a konať, čo je dobré. Keď som bol pred týždňom v rozhlase na rozhovore o porozumení medzi kresťanmi, prišli sme o určitý čas vymedzený na rozhovor, lebo v relácii chceli dať priestor aj spomienkam na zosnulého básnika Milana Rúfusa. Tohto básnika označujú viacerí znalci jeho diela za slovenského proroka. M. Rúfus si naozaj nebásnil len tak. Bol realitou ľudskej existencie hlboko dotknutý, a tak hovoril mocne, nie do prázdna. Pred pár dňami sa ku mne dostalo DVD -éčko, filmový dokument o Ivetke Korčákovej. Ivetka je vizionárka z Litmanovej, jedno z tých dievčat, čo sa chodievali asi pred 10-15 rokmi modlievať na horu, kde sa im mala zjavovať Panna Mária. Putovali tam vtedy státisíce ľudí. Veľmi zaujímavé je sledovať, čo si o tom dnes Ivetka myslí. Na začiatku bola jej detská skúsenosť, že kresťanská viera sa nemôže brať len tak, že ju treba žiť naozaj. Spomína, ako sa jej dotklo, keď sa pri modlitbe na hore obzrela na tie tisíce ľudí za ňou a videla na ich tvárach, ako sú títo ľudia zmorení a ubití. Ivetku neskôr poslali do kláštora, kde sa veľmi trápila. Potom stadiaľ odišla, pracovala v zahraničí a hoci to veľmi neplánovala, vydala sa. Keď sa jej dnes pýtajú, či tie údajne zjavenia boli pravdivé, odpovedá: „Asi je to pravda, a myslím si to preto, že som napriek všetkému zostala normálna.“

Zostať normálny je viac ako mať charizmu. Normálnosť znamená schopnosť byť dotknutý životom a ľuďmi, pravdivo ich vnímať a sprostredkovať sebe aj im uzdravujúcu moc. Veríme, že sa to deje zvlášť cez Ježiša, ak ho len nevykladáme, ak o ňom len nevyprávame, ale jeho učenie s mocou aj žijeme.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 42 x