» články » detail článku

Homília - 4. pôstna nedeľa (A)

Jn 9,1-41 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

30.3.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Nedávno som kúpil malú obrázkovú knižku o pápežovi Františkovi. Obrázky v knižke nie sú fotografie, ale karikatúry, ktoré vtipne ukazujú, aký je dnešný pápež a o čo mu ide. Pod každým obrázkom sú citáty z Biblie. Na jednom obrázku pápež dáva na dvere kostola nápis: Chudobní, bezdomovci, utečenci, hriešnici –vitajte! Okolo ide manželský pár, ktorý s údivom komentuje: paraziti, povaľači, príživníci, kriminálnici... Pod obrázkom je napísané: Čo ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili (Mt 25,45).

Je to zaujímavé, ale aj zlovestné, ako dokážeme mať na to isté úplne rozdielne názory. Niekedy majú naše názory až podobu nenávistnej zaslepenosti. Dnešné rozprávanie z Jánovho evanjelia chápe slepotu a videnie ako problém nevery a viery. Ježiš a učeníci stretnú slepého človeka. Pod vplyvom vtedajšej predstavy o príčine chorôb sa učeníci pýtajú: Kto zhrešil, že je slepý; on alebo jeho rodičia? Ježiš odmietol túto otázku ako nezmyselnú. Potom, keď slepého človeka uzdravil, začali Ježiša spochybňovať za toto uzdravenie. Farizeji mali problém s tým, že Ježiš uzdravil v sobotu. (Aj uzdravovanie pokladali za prácu.) Ježiš svoje poslanie vystihol slovami: Prišiel som súdiť, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli. Na to sa ho farizeji opýtali: Sme azda aj my slepí? Ježiš im povedal: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Ale vy hovoríte: Vidíme, a tak váš hriech ostáva.

Ježiš sa nám tu predstavuje ako niekto, kto nás stavia pred výzvy, cez ktoré uvidíme alebo oslepneme. Pravdepodobne nám doteraz ani nenapadlo takto vnímať udalosti či ľudí okolo seba – ako príležitosť na videnie a oslepnutie. Udalosti najčastejšie vnímame len na jednoduchej úrovni: páči – nepáči, za alebo proti. Otázku, či vidím alebo nevidím, si nekladieme. Podľa Ježišovho vyjadrenia správne je sa hodnotiť, že nevidíme. Pravdaže, treba to vnímať v rámci symbolickej reči Jánovho evanjelia. Chce sa povedať, že ak sám seba hodnotím, že vidím, znamená to podľa tohto evanjelia, že som pyšný človek, že si namýšľam, aký som majiteľ pravdy, a netúžim viac vidieť. Naopak, ak sa hodnotím, ako slepý, nechám si poradiť od toho, kto cíti so mnou, od toho, kto mi chce dobre, od toho, kto ma má rád. Takto si nechal poradiť slepý človek od Ježiša a stal sa vidiaci.

V Jánovom evanjeliu je slovo vidiaci použité dvojako. Raz na označenie stavu pýchy, namýšľania si a zakladania si na sebe. Inokedy na označenie uzdravenia, ku ktorému som dospel, lebo som sa nechal viesť Synom človeka. „Syn človeka“ je pojem, ktorý v tom čase veriaci židia používali pre Mesiáša (Krista), pre toho, cez ktorého nás uzdravuje Boh z našich trápení a hriechov. Vidiaci človek je v tomto význame zároveň veriaci človek. Preto aj stretnutie Ježiša s uzdraveným slepcom vrcholí (podobne ako stretnutie so Samaritánkou) vyznaním: Verím, Pane.

O akej viere je tu reč? Nejde o vieru sebaistého namysleného človeka, ktorý pozná všetky poučky a navyše si myslí, že ich aj zachováva. Nejde o vieru človeka, ktorý je sám so sebou spokojný. Nejde o vieru farizejskú. Ide o vieru človeka, ktorý je pokorný pred Bohom, súcitiaci s ľuďmi i s trpiacou prírodou. O vieru, ktorá hľadá, ktorá sa trápi nad sebou, ktorá túži vidieť. Podľa čoho sa pozná viera, ktorá vidí, a nešlo by o videnie farizejov? V zmysle príbehu o uzdravení slepého pozná sa podľa toho, že na iných ľudí hľadíme s porozumením a súcitom, nie so zlobou a odsudzovaním, že sa pýtame, ako im môžeme pomôcť, nie ako ich odsúdiť. Uzdravenie slepého človeka bolo možné aj preto, že Ježiš sa na slepého človeka nedíval ako na toho, ktorý je slepý za trest. A navyše, na náboženské zákony (svätenie soboty) sa díval, ako na príležitosť robiť dobre. Zákony nevysvetľoval formálne, ale z hľadiska ich liečivého prínosu pre človeka. Pýtal som sa raz jedného teológa, prečo Ježiš uzdravoval práve v sobotu, keď tým provokoval židov. Jeho odpoveď znela: Lebo podľa Ježiša deň Pána je ten deň, cez ktorý ako cez bránu k nám prichádza Božie kráľovstvo. Iný teológ, Leonardo Boff, zasa napísal, že ľudia dnes uznávajú rozum najmä ako intelektuálny rozum. Taký potrebujeme v práci, škole a pri riešení bežných úloh. Okrem tohto rozumu však potrebujeme aj cítiaci rozum srdca. Len s intelektuálnym rozumom nie sme schopní počuť volanie chudobných a bolesť našej pustošenej zeme. Bez rozumu srdca nemáme motiváciu, aby sme išli za tými, ktorí volajú o pomoc, nemáme dôvod, aby sme im podali ruku a zachránili ich.

Prišlo, príde k nám dnes Božie kráľovstvo? Komu na naše kostolné dvere pribíjame pomyselné privítanie? Koho svojím správaním pozývame do našej cirkvi? Bože, pomôž nám nebyť vidiacimi farizejmi, ale vidiacimi veriacimi ľuďmi, takými, čo majú rozum i srdce.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 15 x