» články » detail článku

Homília - 2. veľkonočná nedeľa (A)

Jn 20,19-31 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

27.4.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Dnes je vo Vatikáne veľká slávnosť. Za svätých sú vyhlásení pápež Ján XXIII. a pápež Ján Pavol II. Časť veriacich ľudí žiadala svätorečenie Jána Pavla II. hneď na jeho pohrebe, a pôvodne mal byť dnes za svätého vyhlásený len on. Pápež František však rozhodol, že za svätého bude súčasne vyhlásený aj Ján XXIII. Týmto rozhodnutím dal František dôležitý odkaz, ktorý súvisí so situáciou v cirkvi. Netreba zapierať, že tzv. konzervatívni katolíci sa viac vidia v Jánovi Pavlovi II. a tzv. progresívni alebo moderní zasa viac v Jánovi XXIII. Pápež František nám dnes odkazuje: Cirkev je jedna, ale nemá len jednu podobu, a všetky podoby cirkvi majú spolu žiť a zvestovať toho istého Ježiša, aj keď každý z nás bude žiť svoju vieru trochu inak.

Na Kvetnú nedeľu som povedal, že svet nám vyčíta: Keď sa odvolávate na Ježiša, prečo nie ste ako on? Prečo nie ste dobrí a chápaví ako on? Prečo sa neobetujete ako on? Tieto výčitky od nekresťanov nepokladám za zlomyseľné, ale mierne by som ich poopravil. Hlásime sa k Ježišovi, nerobíme sa však, že sme ako on, ale sme jeho učeníkmi. Vieme, že prví Ježišovi učeníci boli slabí a hriešni ľudia. Vieme, že počas Ježišovho umučenia ho jeden zradil, iný zaprel a že ďalší ušli. Najvernejšie boli ženy, Ježišove učeníčky, ktoré s ním zostali aj pod krížom. Spoločne sa dá o všetkých Ježišových učeníkoch a učeníčkach povedať, že sa im páčilo, čo Ježiš učil a robil a že ich to v srdci hlboko oslovovalo. To nie je málo. Takže na otázku, prečo nie ste ako Ježiš, môžeme odpovedať: Sme ako jeho učeníci. Páči sa nám, čo Ježiš učil a robil, páči sa nám jeho evanjelium. Iste, Ježišovým učeníkov sa podobáme aj svojimi hriechmi. Vieme si to priznať a oľutovať. To tiež nie je málo. Ale Ježišovým učeníkom by sme sa radi podobali aj tak, že podobne ako oni uvidíme dnes svojho Pána ako Žijúceho. Lebo len toto uvidenie, toto zjavenie Vzkrieseného Ježiša urobilo z hriešnych učeníkov svätých zvestovateľov Ježišovho evanjelia.

Ako sa udialo toto zjavenie a uvidenie? Podľa všetkých správ z evanjelií boli Ježišovi učeníci týmto zjavením zaskočení. Ničím nemohli prispieť k tomu, aby sa im Ježiš zjavil. Okrem jediného – že sa im Ježiš páčil, že sa im páčilo, čo kedysi učil a robil medzi ľuďmi. To, že sa im Ježiš páčil, bolo však zároveň príčinou ich veľkého sklamania pri jeho smrti. Preto neboli ochotní ľahko uveriť, že Ježiš je Žijúci. Z Jánovho evanjelia počúvame o Tomášovi, že nechcel uveriť, že Ježiša možno vidieť ako Žijúceho. V ostatných evanjeliách čítame, že aj iní učeníci nechceli uveriť, keď im Mária Magdaléna a učeníci z Emauz hovorili, že videli Pána (Mk 16,11-13). Rozprávanie o Tomášovi je pre nás cenné, lebo sa z neho dozvedáme, čo presne chceli učeníci vidieť, aby mohli uveriť v Ježiša Žijúceho. Tomáš hovorí, že uverí, až keď uvidí stopy po klincoch a vloží svoje ruky do rán po klincoch. Inak povedané, uverí, ak vzkriesený Ježiš nebude sen, ak vzkriesený Ježiš bude zároveň Ježiš ukrižovaný. Čo znamená táto Tomášova požiadavka? Že Tomáš si celkom presne uvedomoval, že Ježiša, ktorý sa im kedysi páčil, možno privolať naspäť ako sen. A že ak sa nechceme klamať vlastnými túžbami, treba sa pýtať na vzkriesený život Ježiša ukrižovaného, nie vysnívaného. Keďže ukrižovanie bolo pre Židov potvrdením toho, že Ježiš je Bohom zavrhnutý, Tomáš sa vlastne chcel uistiť, že toto ukrižovanie nie je odrazu zabudnuté, prehliadnuté a vytesnené v prospech nejakej ideovej konštrukcie, ale naopak, že Ježiš je Bohom potvrdený aj cez toto ukrižovanie.

Spolu s prvými Ježišovými učeníkmi môžeme o sebe povedať, že sa nám páči, čo Ježiš robil a učil pred svojím ukrižovaním. Ak chceme mať aj skúsenosť Ježiša Žijúceho po jeho ukrižovaní, mali by sme však tiež túžiť uvidieť to, čo si žiadal apoštol Tomáš a vlastne aj ostatní učeníci. Trochu poeticky povedané: Máme si žiadať vidieť oslávené Ježišove rany. Máme si žiadať dotknúť sa rán, ktoré sa stali oslávenými. Máme si žiadať vidieť a dotýkať sa tých, ktorí dnes trpia ako Ježiš, ktorí dnes napriek ubližovaniu nezriekajú sa Boha ani lásky ako Ježiš. V knihe holandského kňaza Henriho Nouwena (Cesta pokoje/Spisy o mieri a spravodlivosti, Triton, Praha 2014) som sa dočítal, ako cez prázdniny chodieval v 70-ych rokoch minulého storočia on, profesor na Harvarde, do chudobou a vojnami sužovaných krajín Latinskej Ameriky. Išiel tam s predstavou, že im nejako pomôže. A zistil, že keď sa vystavil ich skúsenosti, že nie on im mohol niečo dať a ich poučiť, ale naopak oni jemu otvorili oči a jeho učili. Všade stretával kresťanov, ktorí žili pre chudobných a prenasledovaných a uprostred zápasu za mier a spravodlivosť prežívali prítomnosť milujúceho Boha. S obdivom sledoval, ako sú títo kresťania plní radosti a vďačnosti, priateľskosti a veľkorysosti, pokory a vzájomnej úcty. „Tieto dary dostali od Pána, ktorý ich povolal“, píše Nouwen, „aby mohli o ňom svedčiť medzi trpiacimi ľuďmi“.

Takejto skúsenosti sa nechajme vystaviť aj my dnes v našom prostredí, v našich rodinách a farnostiach. Žiadajme si a nebojme sa dotknúť dnes Ježišových rán, aby sme zažili aj jeho milujúcu prítomnosť. Potom s vďakou zistíme, že nielen pápeži, ale aj my sa stávame svätými svedkami krásnej a mocnej skúsenosti, ktorá nám bola darovaná.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 275 x