» články » detail článku

Homília - 16. nedeľa cez rok (A)

Rim 8, 26-27 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

20.7.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Naposledy som ukončil svoj príhovor pomerne optimisticky: Sme hriešni a slabí, ale sme schopní túžiť po láske a konať z lásky. Kto takto koná, vytvára postupne okolo seba oázy kultúry, tvorby a lásky. Je to však naozaj tak? Áno, my ľudia dokážeme konať z lásky a dokážeme tvoriť oázy. Takou oázou môže byť rodina, priatelia, kláštor, farnosť... Niekedy je to len jeden človek, ktorý sa zaujíma o iných na svojej ulici alebo v dome a vytvorí pozitívnu oázu.

Ale je tu ešte niečo dôležité. Keď zostaneme pri obraze oázy, vieme, že oáza je zelené živé miesto uprostred pustatiny. Vieme si predstaviť aj ľudí, ktorí tam žijú a starajú sa o oázu. Predstaviť si však musíme najmä prameň vody, ktorý tam vytryskol a dal vzniknúť oáze uprostred púšte. Oáza je oázou najmä preto, že má takýto prameň. Podobne aj náš optimizmus či jednoducho naša schopnosť žiť a konať z lásky má nejaký prameň. Apoštol Pavol v texte, ktorý sme dnes čítali z jeho Listu Rimanom, za takýto prameň označuje Ducha, keď o ňom píše, že „prichádza na pomoc našej slabosti a prihovára sa za nás nevysloviteľnými vzdychmi“. Je to dosť expresívne, dramatické vyjadrenie. Apoštol tu hovorí o Bohu ako Duchu Svätom. Boh nie je len mocný Pán, Stvoriteľ a Sudca, ale aj Pomocník našej slabosti. Je to pomocník, ktorý sa prihovára za nás vzdychmi, stonaním. Stony nie sú slová, tieto zvuky vydáva človek i zviera, keď trpí. Duch Svätý nestoná preto, že trpí sám o sebe, ale preto, že spolucíti s nami v našom utrpení.

Apoštol píše, že Duch Svätý sa za nás prihovára. Príhovor znamená podopieranie niekoho, pomoc niekomu. Toto podopieranie sa deje v nás, nie je to vedenie za ruku, ale vnútorná inšpirácia, vnútorné posilnenie či oduchovnenie. Prečo však vôbec potrebujeme príhovor? Jednoducho sa dá odpovedať, že preto, lebo naša ľudskosť je trpiaca, nedokonalá. Apoštol zároveň kreslí obraz Boha, ktorý síce na nás kladie požiadavky, je pre nás autoritou, ale súčasne je náručou, ktorá nás volá, prihovára sa, aby sme získali väčšiu ľudskosť a väčší život. Človeku sa to môže zdať akosi zamotané: Boh je autorita a súčasne objatie, sudca i advokát, a navyše je tu ďalší advokát – Kristus Ježiš, ktorý je po pravici Božej a prihovára sa za nás (Rim 8, 34). Nie, zamotané to nie je, ak sa vrátime k obrazu oázy a jej prameňa. Boh je tvorcom prameňa a zároveň nás ním osviežuje a zachraňuje. Tvorí a sprevádza, lieči a pomáha. Napokon je v nás. Precítili sme už niekedy po veľkej únave malý dúšok vody alebo vína, ako vracajú silu do našich útrob? Podobne Boh preniká náš život.

V slovách apoštola o Bohu, pred ktorým sa za nás prihovára Boží Duch a vzkriesený Kristus, je ešte jedna zaujímavosť. Apoštol píše Rimanom. Oni vedeli, čo to je prezentácia a obhajoba na verejnom fóre. Každý sa však nevyznal v kľučkách a krivkách verejnej argumentácie. Preto bežný človek potreboval advokáta, ktorý jeho trápenie vedel zrozumiteľne a podľa pravidiel fóra (súdu) podať. Z tejto situácie odvodil apoštol svoj obraz, aby nám povedal: Sám Duch (a Kristus tiež) ti robí advokáta. Teda Boh je pred tebou i popri tebe, zľava i sprava. Si chránený, jedine, žeby si to vzdal a utiekol pred Bohom smerom dozadu. Ak neutečieš, s pomocou Ducha obhájiš sa na fóre svojej existencie, a tá je verejná.

Toto je pozícia kresťanstva od počiatku. Realistický pohľad na svet, v ktorom máme veľa trápenia. Zároveň obhliadanie sa, kto je solidárny, spolucítiaci so mnou, aby sme s ním nabrali silu a osvietenie a mohli svoju pozíciu obhájiť na verejnom fóre. Touto pozíciou nie je nejaká funkcia, ani názor, ale predovšetkým láska. Kto nedokáže svoju lásku verejne prejaviť, nie je dôveryhodný. City v súkromí nestačia. To platí pre lásku muža i ženy, pre lásku veriaceho v cirkvi i pre lásku politickú. Vieme si predstaviť lásku muža k žene, za ktorú by sa hanbili na verejnosti, ktorú by verejne neprejavili? Vieme si predstaviť, žeby sme si o sebe mysleli, že sme veriaci, ale lásku v nás, ktorá sa zrodila vďaka Bohu, by sme si neprejavili? Načo by sme potom boli v cirkvi? Nedávno sme sa s priateľmi rozprávali, dokedy budú u nás politické voľby vyhrávať divní ľudia, ktorým sa niekedy vraví populisti. Populisti sú populistami, lebo vedia, že ľudia chcú byť milovaní. To nie je zo strany ľudí nesprávne, ale správne. Pán prezident, predseda vlády, podobne pán starosta v obci majú mať ľudí radi. Problém je, že populisti to síce vedia, ale zároveň sa im to nechce, tak to iba hrajú, že ľudí milujú. A prečo vyhrávajú? Lebo tí druhí sa ani nesnažia tento dojem robiť, keďže vôbec nepokladajú za správne ľudí milovať a im slúžiť. Pokladajú sa iba za lepších od iných, nárokujú si moc a rozum, a čudujú sa, že ich málokto obdivuje.

Aby sme nehrali, ale naozaj milovali – v osobných vzťahoch, v cirkvi, v politike, nielen citovo, ale láskou overenou na verejnom fóre – tvorme oázy pozitívnej sily a čerpajme z prameňa Ducha, ktorý túži, ba stoná po láske spolu s nami. Nehanbime sa za takúto túžbu a stonanie, ale podporujme sa navzájom podobne, ako nás Duch Boží podporuje.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 13 x