» články » detail článku

Homília - 6. nedeľa obdobia cez rok (B)

Mk 1, 40-45 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

15.2.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Vo svete plnom problémov, trápení a hriechov je dôležité zápasiť o čistotu myslenia a konania. Problém vidím v tom, že niektorí z nás (kresťanov, katolíkov) aj čistotu, pravovernosť, morálnosť merajú len podľa svojej chuti, ktorá vôbec čistá a správna byť nemusí. Niekedy je to dokonca tak, ako v tom staršom československom filme „Kladivo na čarodejnice“, ktorý čerpal námet z čias, keď sa konal posledný inkvizičný proces s údajnými bosorkami v Čechách. Inkvizičný sudca obvinil zo spolupráce s diablom mnohých nevinných ľudí, pričom sám svojou surovosťou a falošnosťou diablovi slúžil. Aj v súčasnosti môže honba na čarodejnice („liberálov“ atď.) dopadnúť podobne. Pravda, nikoho nepoženú na hranicu, ale pošpiniť meno človeka, či je to básnik, politik alebo kňaz, to dokážu. Zopár naivných ľudí na niečo naletí a zopár ďalších, pekne vypočítavých, potom rozbehne proces nenávisti, pričom, samozrejme, budú tvrdiť, že všetko robia v mene morálnej a ideologickej čistoty.

Z dnešného textu evanjelia sme počuli, ako Ježišovi záležalo na očistení človeka. V príbehu išlo o chorého na malomocenstvo. Takú chorobu nazývali ľudia aj nečistotou podľa škvŕn a rán, ktoré bolo vidieť na chorom tele. Zároveň bola väčšina ľudí presvedčená, že tú chorobu majú malomocní preto, že sú nečistí aj morálne, že choroba je pre nich Božím trestom. Malomocný človek bol tak obrazom biedy súčasne sociálnej i morálnej. Ako sa Ježiš správal k takto chorému človeku? Tiež ho pokladá za nečistého, preto mu hovorí: Chcem, buď čistý! Medzi sebou a ním však nevidí priepasť, ktorá by ich rozdeľovala, preto ho nesúdi, ale s ním súcití. Ba dotýka sa ho, čo ľudia v kontakte s takto chorými nikdy nerobili. Ježišovo stretnutie s chorým nedopadlo celkom dobre; očistený človek Ježiša nepočúvol a narobil mu problémy. Napriek tomu Ježiš pokračoval vo svojom súcitnom a otvorenom prístupe k ľuďom.

Páči sa nám tento Ježišov prístup? Ak patríme medzi ľudí postihnutých nejakou biedou, tak asi áno. Ak sa však viac radíme medzi analytikov nejakého problému alebo kritikov takých ľudí, čo „robia problémy“, tak možno nie, prípadne Ježišovmu postoju ani nerozumieme. Ježiš žil predovšetkým z presvedčenia, že jedine pred Bohom sme bratmi a sestrami a len prostredníctvom Boha si môžeme pomôcť. Tiež bol presvedčený, že ako náhle sa oddelíme od iných na základe presvedčenia, že tí iní ľudia sú na nesprávnej strane (a my na tej správnej), práve pre tú priepasť, ktorú vytvoríme, oddeľujeme sa od Boha a jeho lásky a stávame sa neschopní niekomu pomôcť. V takom prípade podľa Ježiša kazíme aj sami seba, čiže uvádzame sa do hriechu pýchy a falošnosti. V dejinách kresťanstva sme so zápasom o čistotu myslenia a konania mali opakovane problémy, lebo na jednej strane bol dobrý úmysel verne nasledovať Krista a na druhej nebezpečenstvo farizejského zúženia. Niektorí kresťania sa napr. nazdávali, že hovoriť a konať v Kristovom mene môže len ten človek, ktorému sa nedá vytknúť nijaký vážnejší hriech. Z tohto dôvodu vznikli napr. protestantské cirkvi (najmä evangelikálne) i katolícka inkvizícia. V skutočnosti si však nik z nás kresťanov (jedno či je to kňaz, biskup alebo pápež) nemôže zakladať na svoje morálnej čistote, ale len na viere, že v cirkvi pôsobí Boh, a na skúsenosti, že toto pôsobenie je skutočnosťou a nie ďalšou ilúziou.

Ak by sme teda dávali do popredia vlastnú čistotu a nie Božiu lásku, podobali by sme sa lekárom, ktorí by povedali chorým: Najprv sa uzdravte a až potom príďte na kontrolu do našej nemocnice... Cirkev má byť však ako pravá nemocnica, ktorá lieči tým, že chorých prijíma a žije s nimi, a sama si nenamýšľa, že je celkom zdravá. To, s čím sa máme stotožniť, nie je teda ilúzia o našej čistote, ale ideál Kristovej synovskej vernosti voči Bohu, ako aj ideál jeho bratského súcitu voči ľuďom. Aký ideál sme si my osvojili? Nejde nám občas o farizejský ideál vlastnej čistoty, ktorú si namýšľame a z ktorej súdime blížneho? Alebo, naopak, sme už na každý ideál rezignovali a stiahli sa do vlastnej ulity? Včera sme mali u nás na návšteve priateľov z partnerskej farnosti z Viedne (Maria Hietzing). To je tá farnosť, s ktorou spoločne podporujeme aj školu pre malé indiánske deti v ďalekej Guatemale. Oni zasa už aj finančne podporili našich mladých ľudí, ktorí sa pokúšajú venovať deťom túlajúcim sa po našom sídlisku. Rozprávali sme sa najmä na tému, ako byť a prečo byť rád kresťanom, a to kresťanom aj v cirkvi. Zhodli sme sa na tom, že kresťanmi môžeme byť radi vtedy, ak sme získali skúsenosť, že sme prijatí, že sme milovaní, že sa ma niekto láskavo a povzbudzujúco dotkol. Túto skúsenosť žiadajme prejavovať od nášho pápeža (a nielen voči tým najkonzervatívnejším), túto skúsenosť očakávajme od našich biskupov a kňazov, ale predovšetkým túto skúsenosť vytvárajme sami.

Lebo pravá láska nestavia pomníky sebe, ale stavia mosty k iným ľuďom. Práve podľa tohto znamenia mostov, čo vedú k iným – do Viedne i Guatemaly, k Maďarom i Čechom, k našim konzervatívnym i pokrokovým kresťanom, k chorým ľuďom i túlajúcim sa deťom na sídlisku – poznáme, že Boh skrze Krista medzi nami pôsobí. Že tieto mosty tu sú, že nové vznikajú a že nás všetkých aj unesú.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 442 x