» články » detail článku

Homília - 19. nedeľa cez rok (A)

Rim 9, 1-5 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

10.8.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď sa niekto správa násilne a nárokuje si väčší podiel len preto, že je mocnejší ako iní, povieme, že sa správa podľa zákona džungle. Či je takéto hodnotenie spravodlivé voči zvieratám v divočine, nechajme na odborníkov. O sebe máme predstavu, že by sme sa ako ľudia mali dohodnúť na rozumných zákonoch a správať sa podľa nich. Otázku, či sa nám to darí, nechajme nateraz tiež stranou. Vieme však, že medzi nami môže jestvovať aj čosi viac. Nielen konanie podľa zákonov, ale aj konanie z lásky. Takéto konanie očakávame zvlášť v blízkych vzťahoch, v rodine a medzi najosobnejšími priateľmi.

Prečo sa niekto chová podľa zákona džungle, iný podľa zákona rozumu a zasa iný podľa zákona lásky? Možno si myslíme, že je to vec povahy, výchovy a ďalších okolností. Dôležitú úlohu tu zohráva aj náboženská viera. Správame sa totiž najmä podľa toho, ako si predstavujeme skutočnosť sveta, presnejšie povedané, podľa toho, akej sile veríme, že riadi svet: či je to sila holej moci, sila rozumu alebo sila lásky. Počas ostatných nedieľ sme viackrát z Listu Rimanom počuli, ako apoštol Pavol veril, že najvyššia je sila lásky, ktorú nám Boh zjavil v Kristovi. Túto vieru a skúsenosť, ktorú vďaka nej získal, však nechápal ako svoju korisť, ale ako úlohu, ku ktorej má priviesť aj ostatných ľudí.

Na pozadí tohto apoštolovho poznania môžeme pochopiť jeho bolesť, o ktorej píše na začiatku 9. kapitoly Listu Rimanom, kde podivne hovorí, že radšej by on bol prekliaty a odlúčený od Krista namiesto svojich bratov podľa tela. Minulú nedeľu sme citovali Pavlovo vyznanie, že nič nás neodlúči od lásky Božej, ktorá je v Kristovi. Hneď po tomto vyznaní sa však apoštol akoby zháčil a aby si to niekto zle nevysvetľoval, pripomenul, že on sa nechce istotou lásky v Bohu hrdiť sám pre seba a že veľmi trpí, ak sa tejto láske uzatvárajú jeho bratia podľa tela, teda židia, židovský národ. Iste, neuzatvorili sa všetci židia, ale bolo ich mnoho. Pavol sám veľmi často zažil prenasledovanie od židov, ktorí neprijali Ježiša za Mesiáša. V sporoch so židmi, ktorí Ježiša neprijali, však nešlo len o  Ježiša samotného. Išlo o celý zmysel viery Izraela, veriacich židov, o celé ich dejiny, ktoré nazývame aj dejinami Božej spásy. Išlo o všetko to, čo Pavol spomína, že židia naďalej majú, aj keď Ježiša odmietajú: Majú synovstvo Božie, majú Božiu slávu, tiež zmluvu s Bohom, zákon i bohoslužbu, a majú aj zasľúbenie – že Boh je naďalej osobitne s nimi.

Pavol takto bojuje za židov, aby pochopili, že nie je ich nepriateľom, že sú na jednej lodi, a že židia, ktorí sa stali kresťanmi, nezvolávajú Boží trest na židov, ktorí odmietli Ježiša. Naopak, kresťania uznávajú, že Boh židovský ľud neopustil a kráča naďalej s nimi. Pavol spolu so židmi vyznával, že Boh nie je Bohom holej moci, ale od Ježiša sa naučil, že nie je ani len Bohom rozumnej dohody, ale „nerozumnej“ lásky. V praxi to znamenalo, že aj pohania, teda všetci tí, čo z pohľadu veriacich židov boli ako „nečistí“, sú prijatí za Božie deti. Nie na základe tela (pôvodu), ale viery. Celé náboženské dejiny židovstva Pavol po spoznaní Krista chápal ako prípravu na zrod tohto nového pochopenia. To, čo my nazývame Nový zákon, nebral ako náhradu za Starý zákon, ale ako novelizáciu, vylepšenie či prehĺbenie. Boh v Ježišovi novelizoval svoj projekt, hovorí Pavol, čo však neznamená, že Boh odvrhol židov. Neodvrhol ich, ale ukázal cestu ďalej. Aby to druhá strana pochopila, Pavol napíše: radšej by som bol ja odlúčený od Krista namiesto vás.

Táto téma je aktuálnejšia, ako sa môže zdať. Mnohí ľudia, najmä mocní, správajú sa dnes podľa zákona džungle. Veria v holú silu, silu svojho kapitálu a svojich zbraní, ktorými sa chránia. Pritom nie je dôležité, či veria aj v nejaké božstvo alebo prírodný či ekonomický absolútny zákon. Ďalší ľudia podobne ako židia síce neveria v Boha holej moci a uznávajú nad sebou Boží zákon, ale pritvrdo delia ľudí na slušných a neslušných, dobrých a zlých. Pavol a prví kresťania si všimli, že viera v Boha ako Zákon vedie k uzavretosti do akéhosi morálneho geta, kde sa niektorí môžu cítiť spravodlivými, ale inak je to slepá ulička. Na nápravu sveta takáto uzavretá spravodlivosť nestačí. Za svojou slušnosťou či spravodlivosťou musíme objaviť dvere, ktoré zostanú stále otvorené: Aby iní mohli prísť k nami a my k nim. Tieto dvere drží otvorené sám Ježiš a nielen pre nás!

Keď bol nedávno pápež František na návšteve Palestíny a Izraela, sprevádzali ho všade dvaja muži – židovský rabín a moslimský duchovný. Nebolo to zo spoločenských ani bezpečnostných dôvodov. František sa s nimi dávno pozná a pokladá ich za priateľov. Ich prítomnosť mala úlohu výrečného gesta: Keď sa pápež priatelí s moslimom a židom, a nejde len o tzv. spoločenskú konverzáciu, ale naozajstné priateľstvo, tak každý z nás môže zostať sám sebou, môže poctivo veriť to svoje a zároveň vnímať otvorené dvere, ktoré vedú ďalej – k tomu, čo veríme ako kresťania – že Boh sa nám v Ježišovi zjavuje ako láska a že táto láska má celkom praktické uplatnenie.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 10 x