» články » detail článku

Homília - 20. nedeľa cez rok (A)

Rim 11, 13-15.29-32 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

17.8.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Ľudia, o ktorých sa hovorí, že tvoria tzv. elitu, sú ľuďmi, korí sa na základe svojho majetku, vzdelania alebo príslušnosti k určitej skupine odlišujú od ostatných. Elitou môžu byť umelci, intelektuáli, politici, vyšší cirkevní predstavitelia, členovia určitej sociálnej alebo náboženskej skupiny. Čo je však dôležité povedať: Vôbec nemusia byť tou elitou preto, že sú lepší, múdrejší ako iní, ale často len preto, že sa sami vylučujú od ostatných.

Starozákonný Izrael sa cítil výlučne. Napokon sa aj nazýval národom vyvoleným. Vo svojej väčšine Ježiša ako Krista odmietol. Keď apoštol Pavol ohlasoval vrchol Božej lásky, Božieho záujmu o svet práve v Kristovi, musel nejako vysvetliť, prečo toto vyvrcholenie Božieho konania pre svet neprijal vyvolený ľud Boží. Ako čítame v 11. kapitole Listu Rimanom, apoštol pritom zvolil zvláštnu argumentáciu: Židia neveria Bohu (sú mu neposlušní, nepočúvajú ho), že koná v Ježišovi, aby pohania mohli dosiahnuť Božie milosrdenstvo. On, Pavol, chce byť horlivý apoštol medzi pohanmi – a tu je zasa zvláštny argument – aby vyvolal žiarlivosť medzi židmi. Následkom tejto žiarlivosti by mohol byť záujem aspoň niektorých židov o Krista (čo sa tým cudzím pohanom na ňom tak páči!?) a prijatie Božieho milosrdenstva aj zo strany židov.

Keď niekto prijíma milosrdenstvo nemôže si veľa o sebe namýšľať. Nemôže si predstavovať, že si všetko zásadné vyrieši sám. Postoj pokory a vďačnosti pred Bohom je podľa apoštola Pavla východiskom Božej spásy. Ona je z milosti, nie za zásluhy. Ide vlastne o to isté, čo kritizoval Ježiš na farizejskej nábožnosti – predstavu, že svojimi dobrými skutkami si sami získame spásu. Získať môžeme nanajvýš pocit výlučnosti a elitárstva. Lebo, dobré skutky sú jedna vec, nič proti nim, ale dobré skutky nemôžu slúžiť výlučnosti, pýche a elitárstvu. Dobré skutky sú nezaujímavé, ak nechcú byť odpoveďou na skúsenosť nezaslúženej lásky čiže milosrdenstva.

Pavol spomína v Liste Rimanom cestu rozumného poznania, ktorá môže viesť k Bohu a správnemu životu. Ako píše v 1. kapitole tohto listu, nemožno ospravedlniť ľudí, ktorí nepoužívali svoj rozum, aby poznali Božiu moc vo stvorení. „Tvrdili, že sú múdria a stali sa bláznami“, píše doslova Pavol (Rim 1,22). Opakovane spomína apoštol i cestu Mojžišovho zákona, teda poriadku ustanoveného Bohom pre dobro ľudí. Zároveň v 2. kapitole listu Rimanom píše: Židom nie je ten, kto je ním navonok, ale ten, kto je ním v skrytosti, v duchu, a nie podľa litery zákona (Rim 2,28-29). Nad všetkým je teda Božie milosrdenstvo – to nám ukázal Boh v Kristovi. Zároveň, Boh práve milosrdenstvom premáha pýchu pohanov na svoj rozum i pýchu židov na svoj zákon.

Niektorí naši kresťania radi argumentujú rozumom, aby presvedčili dnešných pochybovačov a neveriacich. Iní zasa radi argumentujú zákonom, dnes nie tým Mojžišovým, ale tzv. morálnym prirodzeným a cirkevným. Vedel by som uviesť veľa dobrých dôvodov, aby som dosvedčil, že veriť v Boha kresťanským spôsobom je rozumné a správne, že takisto rozumné a správne je prijať zásady pre život, ako ich hlása naša cirkev. Všetko je však nanič, ak by som nedal skúsiť milosrdenstvo – to Božie i moje. Nič sa tak dnešným ľuďom neprotiví ako namyslenosť nábožných, pocit výlučnosti u veriacich a pýcha cirkevných ľudí. Ježiš uznával hranice; spravodlivý a nespravodlivý, kresťan a pohan nie sú na jednej úrovni. Sú medzi nimi hranice. Predsa Ježiš tieto hranice prekračoval. Vždy mal však na to dobrý dôvod. Ako sme počuli z dnešného evanjelia v príbehu o pohanskej žene, tým dôvodom na prekročenie hranice je bolesť, ktorú treba liečiť, a viera, na ktorú treba odpovedať.

Naši veriaci ľudia sa mi niekedy s ľútosťou sťažujú: Bol som v spoločnosti, kde sa hovorilo nepekne o cirkvi, o kňazoch alebo rovno o Bohu, a nevedel som reagovať... V takýchto situáciách si povedzme: Ježiš a Pavol nám ukazujú, že nie je dôležité „prehádať“ našich protivníkov. Ak vieš argumentovať pre správnu vec, hovor, dosvedčuj, zastaň sa! Ale dôležitejšie je všimnúť si, kto niečím trpí, kto potrebuje niečo liečiť – v sebe, u svojich blízkych či vo svete. Odstup, pochybnosti i neveru v Boha lieči milosrdenstvo. Mám s tým častú skúsenosť. Nevieme vždy rozumne argumentovať, nevieme a nemôžeme sa dávať iným za vzor, ale môžeme byť milosrdní, chápaví a ústretoví. Pokorne milosrdní, lebo nedávame zo svojho, ale chceme pokračovať v šírení Božieho milosrdenstva, jeho prekvapujúcej lásky, ktorou mení ľudské srdcia, ak sa mu otvoria.

Slúžme aj my tejto láske, robme zo svojich spoločenstiev, svojich rodín a svojej cirkvi priestor takejto skúsenosti, kde nebude miesto pre elitárov a farizejov. Nie je to jednoduché, ale čomu inému by sme mali slúžiť a na čo iné by sme sa mali aj v našej cirkvi tešiť?


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 23 x