Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 30. nedeľa cez rok (A)
1 Sol 1,5c-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
26. 10. 2014, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Keď sa kedysi niekto spýtal detí, čím chcú byť, často počul odpoveď: Chcem byť ako môj otec, moja mama, ako naša pani učiteľka... V súčasnej mediálnej dobe deti na takúto otázku už veľmi neodpovedajú cez obrazy sebe blízkych ľudí, ale podľa obrazov, ktoré sa k nim dostávajú prostredníctvom televízie a internetu. Že sú to obrazy mnohokrát falošné a umelé, mnohí zistia neskoro. Otázka „čím chceš byť“ nie je na zábavu, je vážna, lebo viac ako na voľbu povolania mieri na spôsob, štýl života. Čo všetko patrí k takému spôsobu života? Patria k tomu aj jednoduché veci ako obliekanie alebo trávenie voľného času. Ale ide aj o zásadnejšie veci. K nášmu životnému štýlu patria najmä naše záujmy, naše vzťahy a morálka, a tiež naša viera v niečo dôležité a sväté.
Apoštol Pavol nám dnes pripomína, že náboženská viera ako základ životného štýlu sa nešíri predovšetkým učením, ale nasledovaním či napodobňovaním. Apoštol Pavol píše o tom v 1. liste Solúnčanom, keď hodnotí, ako sa ľudia v Solúne stali kresťanmi: „Napodobňovali ste nás i Pána.“ Pavol spomína, že toto napodobňovanie neskončilo – solúnski kresťania stali sa vzorom pre mnohých ľudí v Macedónsku a Achájsku. A to až tak, že Pavol môže napísať, že on a jeho spolupracovníci už nemusia temer nič hovoriť, lebo ľudia, ktorí sa stali kresťanmi, sami svojím spôsobom života rozprávajú o tom, prečo sú kresťanmi.
Rodičia si niekedy lámu hlavu, ako naučia svoje deti všetko, čo je dobré a potrebné. Zaiste je užitočné mať nejaké výchovné vedomosti, ale omnoho dôležitejšie je ponúknuť spôsob života hodný napodobňovania. Niečo, čo ani netreba veľmi vysvetľovať, čo je samo o sebe príťažlivé. Dobré i zlé sa šíri napodobňovaním. Nie som pesimista, preto si nemyslím, že zlo priťahuje. Zlo priťahuje len vtedy, keď klame, že je dobro. Je to ako v intelektuálnom vtipe od Tomáša Janovica: „Keď vojde zlo, povie: Dobrý deň, som dobro. Keď vojde dobro, povie iba: Dobrý deň.“ K presadeniu sa dobra preto patrí aj odhaľovanie zla, že klame, a vnímavosť na to, čo je prirodzene dobré, bez dodatkov a predvádzania sa. K apoštolovmu pôsobeniu v Solúne patrila snaha, aby sa pohania odvrátili od modiel, od uctievania falošných, umelých predstáv o tom, čo nad nami vládne. K tomu pôsobeniu patrilo i kázanie v synagóge, že všetky nádeje veriacich židov sa naplnili v Ježišovom príbehu a nie v Mojžišovom zákone, tobôž nie v jeho úzkoprsom výklade. Žiadne argumenty by však nepomohli, ak by nefungovalo to, ako Pavol napodobňoval Ježiša, Solúnčania Pavla, Macedónci Solúnčanov...
Ako si toto napodobňovanie máme predstaviť? Pavol to naznačuje, keď píše, že solúnski kresťania prijímali jeho slovo vo veľkom súžení a s radosťou Ducha Svätého. Pavlovo ohlasovanie evanjelia nebolo teda nič cukríkové. Pavol hlásal a žil evanjelium napodobňovaním Ježiša. Ako Ježiš snažil sa hlásať a žiť Božiu lásku. Ako Ježiš, ktorý skončil na kríži, aj Pavol sa žitím tejto lásky zrazil so svetom obmedzených pohanov i úzkoprsých židov. Že tento životný štýl stojí zato, spoznávalo sa podľa radosti uprostred súženia. Radosť bez súženia je lacná a často klamlivá. Radosť uprostred súženia je vyskúšaná a reálna. Pritom je dôležité, z čoho prichádza súženie. Lebo súženie si môžeme privodiť aj sami svojou hlúposťou a hriešnosťou. Niečo celkom iné je, ak si súženie privodíme preto, že zvestujeme evanjelium. Nie svoje, ale Ježišovo. Teda ak zvestujeme mocný život, radostný a slobodný život v Ježišovi Kristovi a zrazíme sa s tým, čo je ohlupujúce, zväzujúce, dusiace.
Bez tejto zrážky to nejde. Ak sa ako veriaci kresťania nezrazíme so silami zla, ak netrpíme, nezažijeme ani skutočnú radosť a ani ju nikomu neprinesieme. Pri pohľade na niektorých našich veriacich a kňazov hovorievam, že si pomýlili cirkev s hračkárstvom. Ich radosť v cirkvi pochádza z toho, ako sa v cirkvi hrajú s peknými vecami, šatami, slovami, piesňami, s peknými kamarátmi a kamarátkami a s vlastným predvádzaním sa na cirkevnom javisku. Naša radosť v cirkvi sa však nemôže podobať radosti dieťaťa, ktoré objavilo ďalšiu hračku. Naša radosť musí pochádzať z toho, že napriek trápeniu vytrváme v službe ľuďom cez evanjelium, že vytrváme v zápase o ich oslobodenie od strachu, hriechu, od pocitu zbytočnosti a nemilovanosti.
Keď sa pápeža Františka pýtali, ako sa cíti po synode, keď ho verejne napadli aj niektorí biskupi, že vraj ide meniť náuku cirkvi, sebe vlastným humorom reagoval: „Učeník nie je nad svojho Pána. A keď nášho Pána nazvali Belzebulom (čertom, diablom), ja si až tak nemôžem sťažovať...“ K Františkovi dodávam. Náš Pán nepovedal: Poďte ku mne všetci pravoverní, a ja vás pochválim, akí ste dobrí, ale povedal: Poďte ku mne všetci utrápení a unavení, a ja vás občerstvím. Nalejem vám novú silu do žíl a novú lásku do srdca. Milí priatelia, všetci, ktorí po tomto občerstvení túžime, vytrvajme spolu na ceste a napodobňujme nášho Pána!