» články » detail článku

Homília - 33. nedeľa cez rok (A)

1 Sol 5,1-6 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

16.11.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď po tieto dni vezmeme do rúk serióznejšie noviny, všetky sú plné spomienok a komentárov k 25. výročiu Novembra roku 1989. November s veľkým „N“ je zjednodušeným pomenovaním revolúcie, ktorá v tom pamätnom roku privodila pád komunistického režimu a umožnila vznik demokratického spoločenského usporiadania. Za dôvod oslavy Novembra označujeme zápas za slobodu a demokraciu. S tým väčšina ľudí azda súhlasí, zároveň sa však nezhodneme na tom, či ten zápas za slobodu stál za to a či vývoj po roku 1989 nemal vyzerať celkom inak. Niektorí z nás si pamätajú, že v tých novembrových dňoch pred 25 rokmi zaznievali aj také heslá, ako že „pravda a láska zvíťazí“. Problém takéhoto výroku nie je v tom, že by bol klamlivý alebo neúprimný. Problém spočíva v predstave, že pravda a láska, a to dokonca v celej spoločnosti, presadia sa prostredníctvom niekoľkých politických a ekonomických opatrení.

Kresťanstvo nehovorí o dosiahnutí pravdy a lásky, slobody a demokracie, ktoré by sa viazali na jeden deň, jeden moment našej histórie, ale tiež pozná taký čas alebo takú udalosť, ktoré možno označiť za niečo úplne rozhodujúce, ba za vrchol jestvovania ľudí a sveta, ktorý poznáme. Ako sme dnes počuli z Prvého listu apoštola Pavla Solúnčanom, apoštol nazýva túto vrcholnú udalosť „Pánov deň“. V dnešnom úryvku zaznelo zvlášť apoštolovo dôrazné upozornenie, aby sme boli na tento deň pripravení. „Pánov deň“ je ako svetlo a dni bez Pána sú temnota. Aby sa nám tento deň nestal pascou a pádom, ale víťazstvom, nežime v temnote, ale vo svetle, lebo ako povedal jeden antický filozof: Len ten, kto má oči nastavené na slnko, môže ho uzrieť.

Prvý Pavlov list Solúnčanom je najstarším textom, ktorý máme v Novom zákone (r. 50 po Kr.). Preto tento list dobre odráža situáciu, ktorá bola na počiatku kresťanstva. Kresťanská viera sa nešírila poučovaním, ale ako v úvode listu píše apoštol, napodobňovaním. Napodobňujeme to, čo sa nám páči, čo nás teší a svojou krásou priťahuje. Ten, koho napodobňujeme, je predovšetkým Kristus. Čo to znamená, uvádza apoštol vo 4. kapitole na dvoch príkladoch z reálneho života. Muži, ktorí sa stali kresťanmi, prestali hľadieť na ženy so slepou žiadostivosťou, ale s obdivom a úctou. A kresťania spolu stali sa známi v spoločnosti pre svoju bratskú lásku čiže solidaritu. O solidaritu išlo aj vtedy, keď sa solúnski kresťania zaujímali o osud zomrelých. Z riadkov listu, ktoré predchádzajú dnešnému úryvku, dá sa vyrozumieť, že Pavol, keď písal o „Pánovom dni“, odpovedal na otázky solúnskych kresťanov, ktorí sa pýtali na osud zomrelých. Vo svojom vysvetlení okrem iného povedal, že zomrelí sú solidárne zahrnutí do udalosti, ktorú nazval „Pánov deň“. Táto udalosť predstavuje koniec starej podoby sveta a začiatok sveta nového. Predstavuje – povedané dnešnou rečou – definitívne víťazstvo svetla, dobra, pravdy a lásky, slobody (a demokracie). Čo je však rozhodujúce, toto víťazstvo sa neudeje nejakými politickými opatreniami, ale je to naozaj „Pánov deň“, je to deň, udalosť zmŕtvychvstalého Krista, teda udalosť mimo dejín alebo na hranici dejín, nie v ich vnútri. Inak povedané, v moci nás ľudí je túžiť po svetle pravdy a lásky a iste pre to aj niečo urobiť, nesmieme si však namýšľať, že sa staneme vlastníkmi pravdy a lásky.

Je to ako v podobenstve o talentoch z dnešného evanjelia. Talenty, schopnosti či vízie pravdy a lásky máme zverené, ony nie sú naším výrobkom. Očakáva sa, že budeme s nimi tvorivo narábať. Nemožno sa ich však zmocniť a nesmieme ich zakopať! Podobne nemožno sa zmocniť iného človeka (napr. manželky), tiež nie je možné ignorovať osud ostatných spoluobčanov. Lebo ak sa napr. z demokracie stane súťaž o to, kto najrýchlejšie dobehne do cieľa a urve si víťazstvo pre seba, mení sa demokracia na obludnosť. V šesťdesiatych rokoch 20. stor. nastalo obdobie mierneho uvoľnenia napätia medzi demokratickými krajinami západnej Európy a krajinami, kde vládli komunisti. Vtedy sa začali stretávať aj katolícki teológovia a marxistickí filozofi, aby viedli dialóg o spoločnosti. Jedným z tých teológov bol aj Karl Rahner. Od neho som kedysi čítal text, v ktorom ocenil úsilie úprimných marxistov o premenu spoločnosti smerom k spravodlivosti a rovnosti, ale zároveň vysvetlil, že absolútne dobro nemožno nastoliť vo vnútri dejín. Teda, že práve viera, že dejiny sú samy o sebe nastavené na pokrok smerom k ideálnej spoločnosti, nutne vedie k nejakej forme diktatúry. Inak povedané, kto pri úsilí o pravdu a lásku nepočíta s Bohom, s tou absolútnou budúcnosťou mimo našich dejín, vždy napokon skĺzne do diktatúry. Raz je to diktatúra politikov, inokedy diktatúra finančných magnátov.

Ak chceme privolať pravdu a lásku, slobodu a demokraciu, prijmime teda Pavlovo upozornenie, aby sme žili vo svetle a išli v ústrety Pánovi. On nám podáva ruku, aby sme ľahšie dosiahli ciele, po ktorých túžime. Teda neveďme boj so starými ani novými mocenskými štruktúrami, ale skôr im dajme najavo, že ich moc nad sebou neuznávame. A rozvíjajme v sebe svetlo a moc Kristovu, ktorá nikoho neohrozuje, ani nevylučuje, ale priťahuje. Lebo pravda sa šíri príťažlivosťou a slnko vidí len ten, kto sám v sebe má svetlo...


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 31 x