» články » detail článku

Homília - 7. nedeľa cez rok (B)

Mk 2, 1-12 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

22.2.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na našej kostolnej nástenke máme zvláštny list. List je označený ako ľúbostný list Boha ľuďom z príležitosti sviatku sv. Valentína, patróna zaľúbených. Text listu vznikol z iniciatívy veriacich ľudí vo Viedni; dali mu názov: „Hovorme opäť spolu!“ Niekomu sa takýto spôsob povzbudenia k viere môže zdať mierne komický – Boh nám píše zaľúbený list! Ale, prečo nie? List napokon ukazuje presne to zmýšľanie, ktoré presadzoval Ježiš – zmýšľanie a konanie z lásky, ktorá je ústretová a iniciatívna. Ja hovorievam, že je to láska, ktorá je vždy o krok vpredu, ktorá prichádza prv, akoby som ja prejavil svoj záujem.

O krok, slovo a gesto vpredu bol Ježiš aj v tom prípade, o ktorom sme počuli z dnešného evanjelia. K Ježišovi priniesli štyria muži svojho chorého priateľa. Zjavne zdieľali spoločnú dôveru, že Ježiš ich priateľovi môže pomôcť. Ježiš ich neprehliadol, všimol si ich, ale zároveň ich prekvapil. Chorému mužovi najskôr nepovedal: „vstaň a choď“, ale: „odpúšťajú sa ti hriechy“. Toto Ježišovo slovo a gesto nazývam „krokom vpred“. Ponúka sa tu a uskutočňuje niečo, čo si nepýtame, čomu najprv nerozumieme a čo spoznáme ako cenné až potom, keď je to doložené rukolapnejším dôkazom, napr. schopnosťou postaviť sa na vlastné nohy. Zároveň v tomto Ježišovom oslovení „odpúšťajú sa ti hriechy“ vnímam niečo veľmi podobné, ako vo výzve „hovorme opäť spolu“ z toho viedenského listu, napísaného v mene Boha.

Odborníci na židovské náboženstvo, ktorých evanjelista Marek nazýva zákonníkmi, počuli v Ježišovej reči niečo iné. Ježišovo správanie označili ako rúhanie. Rúhať sa Bohu znamená vážne urážať Boha, vysmievať ho, prekrúcať. Dôvodom na rúhanie malo byť to, čo Ježiš vyslovil o odpustení hriechov, hoci len Boh môže hriechy odpúšťať. Ježiš nepopiera tento názor, ale následným uzdravením chorého muža potvrdzuje, že Boh práve cez také správanie – ako bolo Ježišovo v tomto prípade – odpúšťa a uzdravuje. Naša predstava o odpustení vychádza z toho, že aby nám niekto mohol odpustiť, musí odpusteniu predchádzať naša ľútosť, priznanie sa k hriechom a náprava zlého konania. Ježiš však odpustenie ohlasuje nezávisle na našej ľútosti, priznaní a náprave, a my sa môžeme pýtať: Prečo to robí? Môžeme sa tiež pýtať: Ako je možné, že to funguje? To je práve to, čo v Ježišovom prístupe nazývam „krokom vpred“. Podľa Ježiša málokto sa polepší, ak najprv neskúsi, že je videný, pochopený a milovaný. Ak by sa polepšil bez tejto skúsenosti, nebude to nadlho. Preto má Ježiš iniciatívu prvý, preto si nevšíma v prvom rade viditeľné ochrnutie človeka, ale jeho navonok neviditeľnú vnútornú bolesť, pesimizmus, hnev a strach, ktoré prispievajú k tomu, že sme ochrnutí. V tých slovách „odpúšťajú sa ti hriechy“ preto nepočujem v prvom rade, že niekto je hriešny, ale počujem, že Boh chce so mnou hovoriť, berie ma vážne, stojí o mňa, miluje ma...

Môžeme predpokladať, že niektorých ľudí vedú k polepšeniu tzv. výčitky svedomia – vedomie, že sa deje čosi zlé. V skutočnosti však takto veľmi nefungujeme. Výčitky sa dajú potlačiť a niektorí ľudia dokonca úspešne tvrdia, že výčitkám svedomia podliehajú len slabosi. V skutočnosti sa polepšujeme, meníme len vtedy, ak sa začneme tešiť na niekoho, na niečo. A tešiť sa začneme vtedy, ak sa nám niekto prihovorí jazykom lásky. Už štyrikrát som z príležitosti bohoslužby pre mládež citoval z knihy Garyho Chapmana „Päť jazykov lásky“. Autor uvádza ako jazyky lásky jazyk uistenia, darčekov, skutkov služby a pozornosti a ako základný jazyk spomína jazyk telesného kontaktu čiže nežný, uisťujúci dotyk. Niekedy sa mu vyhýbame, lebo sa obávame, že náš dotyk si niekto bude nesprávne vysvetľovať. Samozrejme, jestvujú aj nevhodné dotyky, a nielen medzi osobami rôzneho pohlavia. Nevhodné dotyky sú všetky, ktorými chceme uspokojiť vlastné prianie namiesto toho, aby sme prispeli k radosti iného človeka. G. Chapman pripomína, že dôležitá je i situácia, načasovanie a spôsoby dotyku. Čo sme napr. radi prijímali od svojej mamy ako malé deti, zväčša už neprijímame radi ako dospievajúci. V žiadnom prípade nesmieme svoju reč lásky druhému človeku vnucovať. Celý vtip je totiž v tom, že sa učíme hovoriť jazykom druhého a nepresadzujeme ten svoj.

Reč lásky a potrebu učiť sa jazykom lásky nezužujme len na vzťahy medzi mladými zaľúbenými ľuďmi. Reč lásky je potrebná ako dorozumievacia reč vo všetkých prípadoch. V Ježišovej cirkvi osobitne. Ak niekto počul, že pred týždňom po veľkých protestoch veriacich z Rakúska musel pápež odvolať menovanie istého kňaza za biskupa, nešlo o nič menšie, ako o neochotu onoho kňaza učiť sa jazykom lásky. Nejde o hranie sa na niečo. Dokonca ide o to rúhanie, ktoré chceli niektorí zákonníci vyčítať Ježišovi. Onen rakúsky kňaz mal totiž také názory, akože ľudia v americkej Louisiane zahynuli po hurikáne preto, že ich Boh potrestal za hriechy, podobne že potrestal ľudí v Indonézii vlnami mora a iných zasa za hriechy chorobou AIDS... Takéto názory však kresťania právom pokladajú za prekrúcanie obrazu Boha, ako ho predstavoval Ježiš, čiže za rúhanie. Ježiš sa nevyžíval v predstave o Božích trestoch, ale šiel o krok vpredu. Nezávisle na našej prosbe oznamoval: Záleží mi na tebe, chcem, aby si bol slobodný, aby si vedel, že si prijatý. To je najdôležitejšie. Ostatné príde, keď pochopíš a poďakuješ.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 472 x