» články » detail článku

Homília - 2. adventná nedeľa (B)

Mk 1,1-8; Spomienka na výročie smrti M. Buzalku (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

7.12.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Ďakujem za pozvanie na stredné Slovensko, do Banskej Štiavnice, do Sv. Antona. Mestá a obce v tomto kraji majú slávnu históriu, patrili k najpoprednejším v celom kráľovstve. Dnes je to však už dávna minulosť, a tak predpokladám, že vy, ktorí žijete v tomto kraji, cítite sa tu dnes azda aj prehliadaní, zabúdaní, jednoducho na periférii. Ja síce žijem už 25 rokov v hlavnom meste, ale nemám pocit, že si mám preto namýšľať. Napokon, tiež som na okraji, celkom na hranici Slovenska. Keď sa pozriem z okna, vidím už len stromy rastúce na brehu rieky, ktorá tvorí hranicu s Rakúskom. Nejde však teraz o zemepis. Ide o to, čo je dnes periféria a čo centrum. Ide o to, kde sa dnes rozhoduje o našich životoch, či aj my nejako rozhodujeme, a nielen o sebe, ale aj o politike, ekonomike, o našej cirkvi, alebo naopak nič veľké sa od nás nečaká, ani nezávisí.

V advente každý rok čítame zo Sv. Písma o Jánovi Krstiteľovi. Ján nežil v centre, ale na periférii, na púšti. Ľudia z centra prichádzali za ním, dokonca sa vyznávali zo svojich hriechov. Aký mali dôvod, aby išli za zvláštnym človekom, ktorý nemal žiadne spoločenské postavenie ani funkciu, a aby pred ním vyznávali svoje hriechy? Dôvod bol ten, že v Jánovi spoznali človeka, ktorý pripravuje cestu Pánovi. Pánom sa myslí Boh, nie však Boh povýšený ďaleko od ľudí, ale Boh, ktorý prichádza, lebo sa o ľudí zaujíma a chce im dobre.

Keď má prísť z centra šéf na kontrolu, nie je to zväčša nič príjemné. Máme z takej návštevy skôr obavy. Zvesť, že Pán prichádza, ktorá sa spomína na úvod Markovho evanjelia, však vyvolala nadšenie. Treba si pripomenúť chápanie Boha v biblickom Izraeli, aby sme tomu nadšeniu porozumeli. Toto chápanie Boha, viera v neho, vychádzali z presvedčenia, že Boh je vždy iný, než akákoľvek naša predstava o ňom, takže si nemôžeme o ňom robiť žiadnu predstavu. Ale ako potom možno o Bohu vôbec uvažovať a hovoriť? Možné je to vtedy, ak Boh sám sa k nám priblíži, zjaví sa. Teologicky tomu povieme, že ide o dejinné zjavenie Boha. Tým sa myslí, že Boh sa nám neukáže cez naše špekulovanie, ale cez jeho konanie v dejinách, v dejoch, udalostiach našich životov. Toto jeho konanie si nemožno vymyslieť, možno ho len skúsiť. V biblickom Izraeli by okrem zopár filozofov nemal nik dôvod zaoberať sa Bohom, ak by Izraeliti Boha neskúsili ako to jediné a základné centrum moci. Centrum, ktoré neslúži kontrole, ale oslobodeniu ľudí z otroctva, biedy, ponižovania, nelásky. Myšlienka, že „Pán prichádza, vyrovnajte mu chodníky“, ktorá sa nachádza v úvode Markovho evanjelia, je citátom staršieho dáta a pochádza z čias tzv. babylonského zajatia (586-539 pred Kr.). Vtedy prorok ohlásil, že Boh neopustí svoj ľud ani v zajatí, že ich nenechá trápiť, a zároveň ľudí vyzval na spoluprácu s Bohom. Preto hovoril: Pripravte mu cestu, vyrovnajte chodníky! Túto výzvu v novej situácii, po 500 rokoch, pripomenul Ján Krstiteľ.

My, kresťania, si túto výzvu pripomíname nie raz za 500 rokov, ale každý rok, každý advent. Ako tejto výzve rozumieme? Predovšetkým by sme túto výzvu mali počuť ako pozvanie do spolurozhodovania o našich životoch. Nehovorme, že nie sme v centre diania. Ak sme veriaci kresťania, centrum moci nie je pre nás v Bratislave, ani v Bruseli či Washingtone. Centrum moci sa nenachádza ani v centrále Penty či J&T, ani v centrále nejakej politickej strany. Centrum moci sa pre kresťana nenachádza samozrejme ani vo Vatikáne. Tam sa nanajvýš má nachádzať centrum služby tejto moci. Moci Boha, ktorý prichádza ako náš osloboditeľ. Aby nás však mohol oslobodiť, musíme mať sami jasno, čo nás trápi a ťaží. Musíme si to vedieť povedať a hľadať riešenia. Nie sťažovať sa a nariekať, ale hľadať riešenia v spolupráci s Bohom a v spolupráci navzájom. Mali by sme to dokázať aj my na našom Slovensku, v každej obci, v každej farnosti. Nepodceňujme sa! Pápež František často hovorieva, že cirkev má dnes vyjsť zo seba, zo zamerania na seba a ísť na periférie. Tým myslí prostredia, kde žijú ľudia, ktorí o svete (a často ani o sebe) nerozhodujú, ale iní rozhodujú o nich, lebo sú chudobní, ale aj hriešni, pomýlení a zo všeličoho nešťastní. Zdá sa to byť nevýhoda, ale Ján a neskôr Ježiš oslovili práve takýchto ľudí. Tam, kde sa dnes necháme podobne osloviť, zistíme, že nezostaneme sami, ale pomenujeme svoje problémy a nájdeme na ne aj odpovede podľa Ježišovho evanjelia. Z toho sa rodí pohyb, obnova, azda aj revolúcia. Nie násilná, ale ježišovská.

Dnes si tu, vo Sv. Antone, pripomíname 53. výročie smrti miestneho rodáka, biskupa Michala Buzalku. Patril ku generácii, ktorá žila v dobe, keď cirkev mala veľký vplyv a moc vo svete. Predsa, podnes premýšľame nad tým, prečo sme nevedeli byť ostražitejší a nepredišli sme v našej kresťanskej Európe jednej i druhej svetovej vojne, potom fašizmu i komunizmu. Biskup Buzalka napokon zomrel na následky komunistického väznenia. Keby tú dobu prežil, možno by nám povedal to, čo som počul od viacerých kňazov, ktorí boli prenasledovaní a po väzení mohli pracovať len ako robotníci: „Keď sme študovali na cirkevných univerzitách a mali sme v cirkvi funkcie, pokladali sme sa za lepších od obyčajných ľudí. Ale keď sme sa dostali medzi tých obyčajných ľudí, až vtedy sme si uvedomili, že medzi ľuďmi študujeme tú pravú Božiu univerzitu. Medzi ľuďmi sme sa učili Ježišovej pokore a ľudskosti.“

Takže nenamýšľajme si, ani sa nepodceňujme , ale využime možnosti našej periférie, nášho okraja spoločnosti. Je to taký istý okraj, ako bol ten, z ktorého Ján a neskôr Ježiš začali rozhodovať o veľkom svete. Dajme sa aj my pozvať do takéhoto rozhodovania a spolupráce!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 266 x