» články » detail článku

Modlitba a meditácia za obnovu cirkvi

december 2014

5. 12. 2014, piatok

Autor: Karol Moravčík; Tibor Havlík


1. Privítanie
Milí priatelia, rád pozdravujem všetkých vás v našom spoločenstve, ktorí prichádzate na modlitbu a meditáciu za obnovu cirkvi v našej farnosti i vo svete. Tieto meditácie konáme na prvý piatok už po mnohé roky. Aj dnes sa pokúsime najprv pomenovať tému a problém, za ktorý sa modlíme, ktorý chceme riešiť. Potom sa stíšime pri modlitbe a v Božom slove a meditácii budeme hľadať odpovede. Nasledovať budú otázky a záverečná modlitba.

2. Problém (Tibor Havlík)
Pri našich meditáciách o obnove cirkvi nám v ostatných mesiacoch pomáha obraz, ktorý odporúča pápež František. Je to obraz „Panny Márie rozväzujúcej uzly“ (obraz je na našej nástenke). Minulý mesiac sme mali meditáciu o tom, že Mária bola žena, ktorá zažila aj neprajnosť a nenávisť, preto musela aj s rodinou utiecť do Egypta. Dnes si všimneme Máriu na pozadí udalosti, ktorú poznáme z Lukášovho evanjelia: Keď mal Ježiš dvanásť rokov, zostal bez vedomia rodičov v Jeruzaleme, a oni ho s úzkosťou hľadali.

Nás to pri modlitbe za obnovu cirkvi môže inšpirovať, aby sme si položili otázku, aké úzkosti alebo aký strach prežívame. Teraz nemyslíme na obyčajný strach, ako je strach z choroby alebo z iného nešťastia. Teraz pri modlitbe za obnovu cirkvi sa pýtame, aké úzkosti a strach prežívame v našej cirkvi. K súčasným problémom a krízam v cirkvi totiž za ostatné dve storočia významne prispel strach mnohých ľudí našej cirkvi, ktorý mali (majú) strach z moderného sveta. Moderný svet sa začal už dávnejšie vyhraňovať, zvlášť v Európe, oproti cirkvi. Následne prišlo v cirkvi k obrannej reakcii voči svetu. Mnohí teológovia prirovnali postoj cirkvi voči novovekému svetu k situácii mesta, ktoré si okolo seba vybudovalo hradby proti nepriateľom. Strach z ľudí, z hriešnych ľudí vo svete, však nemôže byť určujúci pre konanie cirkvi. Mária a Jozef, ktorí hľadali Ježiša, nám ukazujú, že jediná úzkosť, ktorú by sme mali prežívať, je úzkosť, že stratíme Ježiša.

Modlime sa dnes za to, aby sme nemali strach viesť dialóg s ľuďmi mimo cirkvi, aby sme vedeli prijať dobré podnety aj od neveriacich ľudí, a ak by sme mali prežívať nejakú úzkosť, tak nech je to len úzkosť z toho, že stratíme Ježiša, že si s ním nebudeme rozumieť.

3. Stíšenie a úvodná modlitba (pieseň na poklonu z JKS; otvorenie svätostánku, kadidlo)
Pane Ježišu, niekedy sa ti prihovárame tak, že len oznamujeme svoje požiadavky alebo dávame najavo vlastnú spravodlivosť. Pomôž nám, aby sme sa pred tebou zbavili každej namyslenosti a povrchnosti a sklonili sa pred tajomstvom tvojej prítomnosti. Si náš Pán a Priateľ, ale nie naše vlastníctvo. Ty blízky i tajomný, buď trvalou inšpiráciou pre naše myslenie a konanie. Prosíme, priveď nás k svojmu a nášmu Bohu Otcovi. Amen.

4. Božie slovo (Lk 2,41-52; posadíme sa; číta T. Havlík)
Prečítame si slová evanjelia podľa Lukáša:
Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a jeho matka mu povedala: „Dieťa moje, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali!“ On im odpovedal: „Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“ Ale oni tento výrok nepochopili. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a poslúchal ich. Jeho matka však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci. A Ježiš napredoval v múdrosti, veku a v obľube u Boha, i u ľudí.

5. Meditácia
Rozprávanie o hľadaní Ježiša sa tradične vykladá tak, že dvanásťročný Ježiš po prvý raz ukázal, kto je a čím sa bude zaoberať – tým, čo patrí Bohu, jeho Otcovi. Nebudeme sa teraz venovať dogmatickej otázke, ako Ježiš patrí Bohu Otcovi. Stačí, že si povieme: Veríme, že Ježiš je osobitným spôsobom Boží Syn. Ale tiež dodáme: Práve vďaka Ježišovi, v ktorého mene sme pokrstení, sme aj my Boží synovia a dcéry, ba veríme, že aj nepokrstení sú Božími deťmi, len oni o tom nevedia a k Bohu ako svojmu Otcovi sa nehlásia.

Z hľadiska nášho záujmu o obnovu cirkvi zamyslíme sa nad otázkou: Patrí hľadanie Ježiša k ústredným bodom nášho duchovného života? Alebo naopak, nazdávame sa, že sme Ježiša nikdy nestratili, či dokonca, že ho máme „pod kontrolou“? Možno si niekto myslí, že s Ježišom v cirkvi nemôže byť problém; Ježiša predsa stále spomíname a k nemu a s ním sa modlíme. Ako ho však spomíname?

Často sa podobáme ľuďom, čo berú jeho meno nadarmo. Teraz mi však nejde o to, že nesústredení ľudia vyslovujú bezmyšlienkovite známe „ježišmária“. Ježišovo meno totiž závažnejším spôsobom berieme nadarmo vtedy, keď ho síce spomíname, ale jeho evanjeliom sa neriadime, ani sa oň nezaujímame. Na II. vatikánskom koncile sme si ako cirkev povedali, že náš život, naša teológia, naše vyučovanie náboženstva, ba aj cirkevné právo, majú byť kristocentrickými, teda zameranými na Krista, vedúce k nemu. Totiž veľmi dlho tak v cirkvi nebolo a v popredí bolo ľudské učenie, tradícia a zákony. Ježiš kedysi povedal farizejom a zákonníkom, že Božie slovo pozbavili jeho platnosti a zamenili ho za vlastné chápanie a tradície (Mt 15,6). Podobný omyl sa môže opakovať v cirkvi. Potrebujeme učenie a zákony, ale nesmieme ich zamieňať za Božie slovo!

Cirkevný rok vrcholí sviatkom Krista Kráľa a advent začína volaním, aby Ježiš Kristus prišiel do nášho života. Predsa, v bežnom živote cirkvi má nad Ježišom prevahu často niečo iné. Poznám kňazov, ktorí aj pri najmenšom probléme zdôrazňujú: Je tu predpis! Pritom zabúdajú na vyšší princíp, že každý predpis v našej cirkvi sa musí vykladať v duchu Ježiša Krista. Tak hovoríme na záver našich modlitieb: Skrze Krista, nášho Pána. Nik iný nie je Pánom v našej cirkvi, iba on. Iste, prečo by sme mali porušovať dohodnuté predpisy? Nebudeme nosiť v advente rúcho zelené, keď je zvykom fialové. Naši bratia a sestry, ktorí pre Ježiša trpeli aj vo väzení, však vedeli, že nasledovanie Božieho slova si často žiada odsunutie momentálneho predpisu či zvyku, aby sa mohlo konať podľa Božieho slova. Skutoční kresťania vždy vedeli, že každý predpis má v cirkvi len hodnotu pomôcky, malého prostriedku, ten však nesmie nahradiť či zacloniť samotné Božie slovo. Lebo Božie slovo, evanjelium, nie je zviazané predpisom, ale prejavuje sa živou, dynamickou, ustavične nanovo prežívanou skúsenosťou.

„Dieťa moje, čo si nám to urobil?“, pýtala sa Mária. My by sme sa mali pýtať: Pán môj, čo si nám to urobil? Ty naozaj chceš, aby sme si vážili každého človeka, aby sme s úctou zachádzali aj s hriešnikmi, rozvedenými, homosexuálmi, neveriacimi, moslimami, ľuďmi, čo nechodia do kostola? Ty naozaj chceš, aby sme sa v cirkvi nedelili na dôstojných pánov a obyčajných laikov, ale všetci navzájom boli bratmi a sestrami? Ty naozaj chceš, aby sa tvoji kňazi nepovyšovali, ale boli služobníkmi dialógu a lásky v tvojej a našej cirkvi?

V opozícii voči modernému svetu sme pridlho zamrzli, stŕpli, zľakli sa. Ježiša sme začali pokladať za čosi ako majetok cirkvi. A zabudli sme, že Ježiš patrí Bohu Otcovi. Ten Otec ho poslal do sveta, nie do cirkvi. Cirkev – to majú byť jeho priatelia, učeníci, ktorí sa snažia žiť ako on pre ľudí. Ako hovorí pápež František: Ježiš chce ísť von, medzi ľudí, na okraj spoločnosti. Lebo Ježiš síce rád chodil do chrámu, do synagógy, ale väčšinu času trávil na ulici, aby hľadal ľudí.

Ak má byť nejaká úzkosť, nejaká obava medzi nami, tak len táto jediná: Aby sme hľadali skutočného Ježiša, jeho zmýšľanie a jeho prístup k ľuďom. Na povzbudenie si vo chvíľke ticha skúsme spomenúť na tých kňazov a laických veriacich, ktorí nám môžu byť príkladom v tom, ako osloviť ľudí aj mimo cirkvi, ako slúžiť slabým a hriešnym, pomýleným a strateným. Zvlášť pre dospelých ľudí, ktorí neboli vychovaní v kresťanskej viere, je jediným presvedčivým svedectvom kresťanskej viery to, ak medzi kresťanmi zažijú úprimný dialóg a diskusie o problémoch, chápavý ľudský prístup, čestnú prácu a ochotu obetavo slúžiť.

6. Chvíľa ticha

7. Otázky (Tibor Havlík)
• Z čoho máme úzkosti a strach v našom živote? Nie sú to často vedľajšie veci?
• Pýtame sa aspoň občas – uprostred problémov v rodine, práci, politike, cirkvi – ako by sa zachoval Ježiš?
• Sme schopní a ochotní hľadať Ježiša v našich blížnych, vrátane neznámych ľudí?
• Nepodliehame niekedy strachu, že niečo nedokážeme naozaj vyriešiť, naozaj pomôcť, a tak radšej nerobíme nič?
• Nezaoberáme sa viac tým, čo nám vyhovuje, na čo sme zvyknutí, namiesto toho, aby sme hľadali Ježišov prístup a jeho hlas?

8. Záverečná modlitba (na kľačadle)
Môj Pane, zo srdca ľutujem všetky svoje hriechy, obmy moje srdce svojou svätou krvou. Pre tvoje milosrdenstvo prosím, aby si mi dal milosť nového obrátenia.
Môj Pane, v sile tvojho kríža chcem odpustiť každému, kto ma niekedy zranil. Ty si sa pred smrťou modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Milosrdný Pane, nauč ma milosrdenstvu aj vtedy, keď sa mi zdá, že je nad moje sily.
Zriekam sa pokušenia zatvrdiť sa, nechcem v sebe živiť hnev, horkosť a sebaľútosť. Zriekam sa každej túžby po pomste a odplate, chcem požehnať všetkým, ktorí mi akokoľvek ublížili. Prosím aj za odpustenie všetkého, čím som ja niekedy zranil iných, a to aj nevedomky.

Môj Pane, odním mi srdce kamenné a daj mi srdce z mäsa, naplň ho svojou pokorou a miernosťou, obmäkči ho svojím milosrdenstvom.
Vrúcne ťa prosím o Ducha Sv., aby som dokázal milovať teba i blížnych, bojovať dobrý boj a voliť skutočné dobro. Daj, aby som sa nespoliehal len na svoje sily a nikdy nestrácal nádej, ktorá nesklame, lebo je ukotvená v tvojej moci a láske.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 728 x


Top