Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Vianoce v noci
Lk 2,1-14 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
24. 12. 2014, streda
Autor: Karol Moravčík
Napriek všetkým zmenám v našom súkromnom i spoločenskom živote zostávajú niektoré naše zvyky či názory po celé generácie temer rovnaké. K nezmeneným zvykom patrí aj radosť z Vianoc. V dejinách (aj celkom nedávnych) boli pritom pokusy Vianoce zrušiť, niečím iným ich nahradiť. Vianoce sa však zrušiť nepodarilo a dnes sa o zrušení Vianoc nehovorí. Každý však vidí, že tie Vianoce, ktoré máme radi, sa nám akosi strácajú, že sú zamieňané za lacné náhražky, podobne ako sa to deje pri potravinách, ktoré zvonka vyzerajú lákavo, ale zvnútra sú plné rôzneho odpadu. Chráňme si Vianoce! Máme ich predsa radi nie pre vonkajšiu pozlátku, ale pre ich vnútorný obsah, ktorý niekedy viac tušíme, ako si uvedomujeme. Čo je tým pravým obsahom Vianoc?
Aby sme si na túto otázku mohli odpovedať, treba sa pozrieť na seba. Po čom najviac túžime? Byť zdravý? Ale Vianoce nie sú sviatkami zdravia. Byť úspešný? Ale Vianoce nie sú sviatkami úspechu. Byť milovaný? Áno, Vianoce sú sviatkami lásky: milovať a byť milovaný. Veriť na lásku, na niečo pekné a dobré, však nie je vôbec samozrejmé. Poznám ľudí, ktorí vravia, že všetko je len zákon prírody. Čo je však príroda? Môj pes je väčšia príroda ako ja, ale keďže si zvykol, že k nám ľuďom patrí, aj jemu nestačí, že mu dáme len večeru a pošleme ho do búdy. Otázky, čo so životom, si však nekladie. My si otázky kladieme. Napr. prečo sa nám v živote niekedy nedarí, aj keď veľmi chceme, a ako sa to dá zmeniť.
Na Vianoce v našich kostoloch vždy počúvame príbeh o začiatku jedného zvláštneho života. Ten príbeh je navonok jednoduchý: Dvaja ľudia, manželia, hľadajú nocľah. Napodiv, nie je k dispozícii ani za peniaze, a to ani pre tehotnú ženu. A tak prenocujú v maštali. Jasle, o ktorých sa dnes hovorí v evanjeliu, nie sú útulok pre deti, ale zariadenie, z ktorého sa kŕmil dobytok. Lepšie ako nič, človek je v teple, a dieťa, ktoré sa tu narodilo, má aspoň dočasne strechu nad hlavou. Toto samo o sebe nie je niečo zvláštne. Zvláštne je to, čo sa o dieťati hovorí. Podľa príbehu spievajú o ňom najprv anjeli. Tí oznamujú: Dnes sa vám narodil Spasiteľ čiže záchranca, narodil sa vám Kristus čiže pán. Čakáme na záchrancu, chceme mať pána? Súčasný človek sa tvári, že sa zachráni sám a pána – tak toho už vôbec nie, toho nepotrebuje! Keby sme sa topili, asi by sme nemudrovali, že záchrancu nepotrebujeme. Náš život, tak sa nám aspoň zdá, však nie je stroskotaná loď. Tu však filozofovať treba a klásť si otázky. Keď si ich kladieme, prídeme na to, že všetko je otázne, všetko je otvorené, a že napr. láska vôbec nie je samozrejmá. Ani medzi mladým mužom a mladou ženou, ani medzi rodičmi a deťmi.
Príbeh o hľadaní nocľahu v Betleheme, o narodení v jasliach a posolstve anjelov, že sa nám narodil Spasiteľ a Pán, je kresťanské rozprávanie. Je vyjadrením viery, že v Ježišovi sme našli svojho záchrancu a pána – záchrancu z neschopnosti žiť a ľúbiť. Našli sme si pána, ktorý nás nepritiahol inou mocou, ako mocou priateľskej lásky, o ktorú sa možno oprieť a ktorou sa možno inšpirovať. My tie naše Vianoce slávime dnes všelijako, tak ako sme všelijakí ľudia, ale že vôbec niečo od Vianoc čakáme, dokonca radosť a pokoj, porozumenie a lásku, tak to je dôsledok toho, že príbeh o Ježišovi funguje. Nielen ten vianočný, detský, ale celý Ježišov príbeh, príbeh jeho dospelosti, jeho smrti a jeho vzkriesenia.
Prajem nám všetkým, aby sme si Vianoce zachovali, aby sme si ich uchránili ako sviatky lásky, a to nie hocijakej, lacnej a prechodnej, ale Vianoce ako sviatky lásky, ktorej sme uverili, ktorú sme skúsili a v ktorej sme sa obnovili.