» články » detail článku

Homília - 1. pôstna nedeľa (B)

Mk 1, 12-15 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

1.3.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Bolo to niekedy po minuloročnom lete, keď sme po prvýkrát počuli hovoriť o finančnej kríze. Potom sa začalo hovoriť o kríze hospodárskej a v súčasnosti sa čoraz viac hovorí o kríze hodnotovej, morálnej. V ostatnom čase prekvapujúco upozorňujú na nerovnováhu v hodnotách, na spotrebu ako drogu – kde neplatí, že keď máme dosť, nechceme viac, ale naopak chceme viac až do sebazničenia – aj mnohí ekonómovia.

Tu, v kostole, je nám blízke povedať, že potrebujeme pokánie. Určite áno, len si dajme pozor, aby sme to pokánie nechápali len ako občasné predvianočné a predveľkonočné cvičenie, len ako občasné polepšenie (čistiareň). Evanjelista Marek do krátkej výzvy na pokánie zhrnul na začiatku svojho evanjelia celú podstatu Ježišovho posolstva: Kajajte sa a verte evanjeliu. Na Popolcovú stredu sme počuli presne tieto slová, keď sme sa slávnostne značili popolom. V zmysle týchto slov konať pokánie neznamená len občasné polepšenie, neznamená len pokus o vyjdenie z krízy (súkromnej, rodinnej, hospodárskej), ale znamená obrat k vierohodnému posolstvu (evanjeliu – doslovne k radostnému posolstvu), ktoré umožňuje správne žiť a v čase kríz umožňuje so cťou obstáť.

Pôstne predveľkonočné obdobie trvá 40 dní. Týchto 40 dní sa nám však neponúka akoby za trest (choď niekam, kde je ťažko, a polepši sa!), ale ponúka sa nám ako výstup na vrchol – k Ježišovi, aby sme sa mu začali podobať. Ježiš podľa evanjelií na začiatku svojho verejného účinkovania prežil 40 dní na púšti, kde ho satan pokúšal. V tom pokušení obstál, satanovi nepodľahol, a potom rozvinul ohlasovanie Božieho evanjelia. Pokračoval v hlásaní evanjelia až po svoju smrť na kríži, ktorá bola súčasťou tohto posolstva – najvyšším svedectvom, o čom je toto posolstvo. Evanjelista Marek na rozdiel od iných autorov nepotrebuje bližšie vysvetľovať, čo znamenalo obstáť v pokušení na púšti. Pokladal za dôležité len podčiarknuť jedinečnosť Ježišovho zmýšľania a konania – že s ním nastal pravý čas na prejavenie sa Božieho kráľovstva a že z našej strany si to žiada primeranú odpoveď. Túto odpoveď aj stručne charakterizoval slovami: Kajajte sa a verte evanjeliu. Slovo kajať sa treba rozumieť ako „odvrátiť sa“ od niečoho nezmyselného, prázdneho a nesprávneho a „obrátiť sa“ k niečomu zmysluplnému, obohacujúcemu a radostnému, čo predstavuje Ježišovo evanjelium.

Keď dnes počujeme túto výzvu, aby sme sa kajali a verili evanjeliu, predpokladám, že väčšina z nás tieto slová nepočúva po prvý raz. Na túto výzvu sme azda odpovedali už vo svojom detstve (čiastočne prostredníctvom svojich rodičov), potom vo svojej mladosti a neskôr opakovane v našom živote. Niekedy naša odpoveď mohla mať slávnostnú podobu, ako keď sme si obnovili krstné sľuby pri prvom sv. prijímaní alebo pri birmovke alebo pri spovednej modlitbe. Častejšie mohla mať naša odpoveď podobu tichého súhlasu s Ježišom pri rozhodovaní sa o niečom závažnom a následnom praktickom konaní. Vždy však táto odpoveď nemohla byť za trest – pokánie nie je trest! – ale bola ako výstup na peknú horu, na ktorej sa potom radostne nadýchneme, že sme dosiahli vrchol. Tento výstup často robíme v nových, zmenených okolnostiach, preto si to od nás žiada aj nové posúdenie a rozhodovanie. Básnik Milan Rúfus má vo svoje zbierke "Epištoly staré i nové" (NLC, Bratislava 1996) aj úvahu "Strážte si svoj hrad". Spomína v nej, ako v dome jeho starej mamy viseli na stene dva obrazy. Na jednom bol Ježiš v Getsemanskej záhrade, na druhom tajomný hrad – symbol, ktorým svoju vieru zobrazovali otcovia protestantskej reformácie. Tento druhý obraz mal pre deti osobitnú príťažlivosť, lebo na ráme mal strojček, ktorý hral protestantskú hymnu „Hrad prepevný“. Rúfus spomína, že pred týmito obrazmi prežil svoje detstvo, a tak ako boli obrazy vždy na svojom mieste, zdalo sa mu, že aj ľudia a veci sú spoľahlivo na svojich miestach. Na jar roku 1945 prechádzal cez Liptov front a po dedine sa potulovali vojaci hľadajúc, čo by vzali so sebou. Jedného vojaka zvábil hrací strojček na obraze. Obraz ďalej visel na svojom mieste, len zostal nemý. Neskôr onemela (zomrela) aj stará mama, dom zbúrali a postavili nový. Obrazy ako pamiatka zostali v rodine. Až do začiatku 90-tych rokov, keď sa vlámali do domu dlhoprstí a prisvojili si ich. Rúfus pripomína: „Čas rabuje v ľuďoch a okráda ich o obraz Boha v nich. Ak kedysi stačilo obraz zavesiť na čelnú stenu a občas z neho utrieť prach, dnes si ten obraz musíte nepretržite strážiť. I sami pred sebou, pretože čas ste vy... Neviem, či si na prázdne miesto po dvoch ukradnutých obrazoch ešte niečo zavesím. Vždy mi však prázdno po nich bude pripomínať iné desivé, hlučné a hysterické prázdno: duchovné prázdno tejto civilizácie.“

Na podnet udalosti s obrazmi Rúfus napísal báseň, ktorá končí slovami: „Buď, Bože, maj nás trochu rád. Keby si nebol – pod i nad, vo vnútri vecí, okolo –všetko, čo je, by nebolo.“ K podobnej prosbe a poznaniu sme pozvaní výzvou na pokánie: Odvrátiť sa od prázdna a obrátiť sa k Bohu. Azda táto prosba neodznie v ďalšom prázdne, ak súvislosti začínajú tušiť už nielen básnici a kazatelia, ale aj podaktorí ekonómovia.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 549 x


Top