» články » detail článku

Homília - Nový rok

Lk 2,16-21 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

1.1.2015, štvrtok

Autor: Karol Moravčík


Prvý deň nového roka mnohí ľudia otvárajú oči len opatrne. Po prebdenej noci sa nezačína ďalší deň a rok s veľkým nadšením. A tak je pre mnohých ľudí prvý deň nového roka predovšetkým deň veľkého odpočívania. Napriek tomu skúsme sa pozrieť na seba a rozhliadnuť sa okolo seba v tom našom novom roku.

Čo sme schopní vidieť? Väčšina vidí len dátum: 1. január 2015. Niektorí si spomenú, že tento deň pred 22 rokmi vznikla terajšia Slovenská republika. V cirkevnom kalendári sa dočítame, že dnes sa slávi sviatok Materstva P. Márie, čo je ďalší mariánsky sviatok pochádzajúci z východnej kresťanskej tradície. Pri pohľade na biblické čítania si však všimneme, že v našej cirkvi sa slávia aj dnes predovšetkým Vianoce. To potvrdzuje dnešné evanjelium, ktoré spomína betlehemských pastierov. Spomína ich svedectvo, ktoré vyvolalo údiv medzi ľuďmi, ako aj ich radosť z toho, čo zažili. Krajšie ako o pastieroch vyjadruje sa evanjelium o Márii – že všetko, čo prežila, hlboko si chránila vo svojom srdci a premýšľala o tom.

To je návod aj pre nás. Je pekné tešiť sa z Vianoc a Nového roka, ale omnoho krajšie je hlboko o všetkom premýšľať a uchovať si to vo svojom srdci. Z tohto pohľadu nie je zaujímavý Nový rok, zaujímavé sú Vianoce. Samozrejme, nie v ich trochu sentimentálnej podobe, ale v ich podstate. Tá podstata je v tom, že vďaka Ježišovi sa temný kolotoč ľudského života zmenil na cielené putovanie k zavŕšeniu zámerov Božej lásky. Prostredníctvom v Betleheme narodeného Ježiša sa nám Boh prihovára celkom jednoduchými slovami: Svet, mám ťa rád; človeče, mám ťa rád. Tak kedysi podstatu Vianoc vyslovil veľký teológ Karl Rahner. Ak by nebolo Vianoc, ak by nebolo Vianoc v ich podstate, že Boh sa stal jedným z nás, a tak dal zmysel aj tomu najbiednejšiemu z našich ľudských životov, tak oslava Vianoc by bola len ďalším sebaklamom v reťazci mnohých ilúzií, ktoré si my, ľudia, pestujeme, aby nám nebolo až tak clivo na zemi. Ak sú však Vianoce pravdivé, ak sú pravdivé v tom, že Boh sa nám v narodení Ježiša prihovára: Som tu, som pri tebe, som s tebou všade, aj tam, kde prehrávaš a plačeš, tak potom sa temná smutná noc našej existencie naozaj zmenila z temnej na svetlú, naša Finsternacht zmenila sa na Weihnacht (čierna, bezútešná noc zmenila sa na svetlú, svätú noc).

V dnešnom svete je veľa temnoty. O to je dôležitejšie, aby sme v cirkvi neslúžili tme, ale svetlu. Božiemu svetlu však neslúži ten, kto sa hrá na svätého, ale ten, kto v druhých zažína svetielka nádeje a radosti. Prežili sme v cirkvi druhý rok s pápežom Františkom. On na rozdiel od mnohých cirkevných predstaviteľov nechce iných ohurovať svojou funkciou a svojím svetlom, ale chce zažínať svetlo v tých, ktorí sa často aj sami pokladajú za zhasnutých. František odmieta obraz cirkvi ako farizejskej spoločnosti pre čistých a cirkev vidí ako poľnú nemocnicu, v ktorej majú bez predchádzajúcich podmienok dostať záchrannú liečbu všetci doráňaní. Ani pápež však nemôže všetko sám. Preto František nikdy neopomenie prosiť o požehnanie a modlitbu za seba.

Môžeme sa v tejto súvislosti azda niečím pochváliť. V našej farnosti sa už po mnoho rokov modlíme za obnovu cirkvi. Robíme to zvlášť na prvý piatok v mesiaci. Veľmi pozývam na tieto modlitby. Ony fungujú a prinášajú ovocie. K mojim najkrajším skúsenostiam patrí, že to, za čo sme sa modlili pred mnohými rokmi v našom malom kostolíku, sa dnes vďaka Františkovi žije v centre cirkvi. Pred rokmi sme robili meditácie podľa pápeža lásky k malým a chudobným, podľa Jána XXIII. Potom sme sa viacero rokov nechali viesť učiteľom dnešného pápeža, kardinálom Carlom Martinim. A venovali sme sa aj odkazu sv. Františka a sv. Kláry z Assisi. Vybrali sme si cielene Jána XXIII., Martiniho a sv. Františka, lebo nám predstavovali cirkev, po ktorej sme túžili. Cirkev, ktorá rozumie svojej dobe, cirkev, ktorá slúži, cirkev, ktorá nepredvádza svoju moc a tradíciu, ale snaží sa žiť Kristovu lásku. Nik z nás vtedy netušil, že príde pápež, ktorý si vezme za vzor sv. Františka Assiského, ktorý sa vráti k Jánovi XXIII. a jeho II. vatikánskemu koncilu a ktorý si osvojí odporúčania kardinála Martiniho.

Áno, modlitba funguje. Len by som dodal, že naozaj len vtedy, ak ladí s tým, čo chce sám Boh. A to, čo chce, mali by sme už od tých prvých Vianoc vedieť. Že ani Boh sám sa nehrá na pána, ale je s nami ako naša najosobnejšia tichá a pokorná inšpirácia, ktorá zohrieva aj vtedy, keď je celý svet úplne studený. Ak tomu veríme, ak sme si to dokonca už aj skúsili, máme odvahu a chuť zobudiť sa do nového roka. Nech je to rok, v ktorom nás nebude vláčiť čas, ale bude nás viesť a objímať Ježišov Boh, Pán času a večnosti.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 262 x