» články » detail článku

Homília - 2. nedeľa po Vianociach

Ef 1,3-6. 15-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

4.1.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Z odstupu viac ako týždňa od onoho večera a noci, keď sme (síce nie všetci, ale iste mnohí) v kruhu svojich najbližších slávili Vianoce, môžeme bilancovať: Bolo to pekné, bolo to dojemné? Nebola to len hra? Bola to hra pre naše deti alebo aj pre nás dospelých? O deťoch hovorievame, že im treba spraviť radosť. Ale ani im nestačia darčeky. Aj tie majú zmysel len v zážitku celkového objatia, ktoré by im malo poskytovať ich rodinné zázemie. Na aké objatie sa však nádejame my, starší a dospelí? Od určitej doby sme sa chceli postarať sami o seba, popritom sme uverili zopár ľuďom – azda svojej žene, svojmu mužovi, a ešte, ak sa pošťastilo, niekoľkým priateľom. To sú možno tí, čo aj toho roku esemeskovali, mejlovali, písali, gratulovali... Ale prečo práve na Vianoce? Niekto môže povedať, že sme si to kedysi takto vymysleli. Podobne, ako sa vymyslel máj ako mesiac lásky a ešte februárový Valentín. Ale Vianoce inak a viac – ony sú naozaj sviatkami lásky, rodiny, domova. Ale prečo? Niekto si takúto otázku nekladie, ani nečaká odpoveď, ale my si ju kladieme: Prečo práve Vianoce sviatkami lásky?

Apoštol Pavol na túto otázku v úvode listu Efezanom odpovedá vznešene: Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista nás v Kristovi požehnal a zahrnul všemožnými duchovnými darmi. Vyvolil si nás – nielen pred naším narodením, ale pred stvorením sveta! A potom zariadil, aby sme sa cez Ježiša stali aj my jeho (Božími) deťmi. Tým nám poskytol to najväčšie zakorenenie, zaistenie, objatie.

Áno, Vianoce sa chápu v našej kultúre ako sviatky toho najzásadnejšieho zakorenenia a objatia. Otázka zostáva, v čom sa to môže vidieť a prežiť. Odpovede sú možné na troch úrovniach: Na prírodnej, spoločenskej a náboženskej. Nie je náhoda, že 25. 12. sa kedysi slávil zimný slnovrat, návrat slnka. Aspoň tak to bolo na severnej pologuli, v našich zemepisných šírkach. Slnko, božský vládca malého ľudského vesmíru (toho, ktorý dokázal občiahnuť človek svojimi zmyslami) sa navracal k svojim poddaným. Vracal sa život, vracalo sa objatie. Prešli však veky a človek si viac uvedomil seba samého. Svoje ja, ale aj svoju závislosť na druhých. Slnkom sa stal človek, jeden pre druhého. Kam zájdeš po pochopenie, odpustenie, prijatie, ak nie za najbližším človekom? Žiaľ, nie sme vždy len darom jeden pre druhého, sme si aj ťarchou, ba vieme sa aj zradiť. A také rany nebolia nikdy viac, ako vtedy, keď čakáme od seba najviac. Preto pri všetkej úcte, treba si čestne priznať: Nenájdem si domov u iného človeka. Dokonca poviem, že neodporúčam veriť inému človeku. Aby sme sa toho nezľakli, dopĺňam: Neverme inému človeku, ale verme spolu s ním.

Je to vlastne o tom, čo radia psychológovia manželom: Nedívajte sa jeden na druhého, ale dívajte sa obaja spoločným smerom. Nemyslia tým dívať sa na spoločný domček, ba ani na vlastné dieťatko, ale na ideál, víziu, predstavu šťastia, ktorú zatiaľ nemajú obsiahnutú, ale po nej túžia a obaja sa s ňou dokážu stotožniť. Namiesto pochabého vyznania lásky: urobím ťa šťastným, ide o priznanie sa k tomu, čo nás robí šťastnými. Tu prichádzame k tej tretej možnej odpovedi na našu otázku (v čom môžem prežiť svoje najzásadnejšie zakorenenie, objatie) – k odpovedi náboženskej. V podmienkach kresťanskej viery ide vlastne o formuláciu apoštola: „Boh nás v Kristovi požehnal.“ Pavol napísal Efezanom, že vie, že oni uverili v Ježiša ako Pána a v tej súvislosti začali ľudí milovať. Zároveň im poprial, aby im Boh naďalej dával veľa múdrosti a zjavenia, aby Krista čoraz lepšie poznali.

Zvláštne, prečo Efezania uverili? Potrebovali kresťanskú ponuku? Mali predsa svoje pohanské kulty. V Efeze to bol predovšetkým kult bohyne sexu a plodnosti Artemidy alebo Diany. Ako sa mohol voči nej presadiť židovský ukrižovaný Kristus? Moja odpoveď: Jedine tým, že lepšie fungoval. V mene Artemidy bolo možné niekoho očariť, aby sa zaľúbil alebo bol zvedený. V mene Krista však bolo možné vrátiť sebavedomie aj žene, ktorá sa nevydala a nemala deti, alebo bola ponížená, ako aj otrokovi, ktorý nemal vlastnú rodinu a spoločensky bol ničím. V mene Krista však bolo čo ponúknuť aj pánovi, ktorý síce mal dom a bohatstvo, ale nikdy nebol milovaný sám o sebe. A iste, dalo sa aj zaľúbiť, ale ako tiež napísal apoštol: Už nie so slepou žiadostivosťou, ale s obdivom a úctou. Jednoducho, fungovalo to: Kristus bol pre lásku lepší ako Artemis efezská.

Ako sa to podarilo, ako sa to nám môže podariť? Azda tzv. vylučovacou metódou. Najprv je túžba, potom často túžba neuspokojená – ani filozofmi, ani bohyňami, ani ľuďmi – potom príde na program Ježiš a jeho život, a potom sa skúsi, že keď sa necháme do neho zaštepiť – ako sa zaštepí na plodný strom divá ratolesť – funguje to. Staneme sa iní, môžeme mať Vianoce. Veľmi nám všetkým prajem, aby sme si svoje zakorenenie v Bohu získané Ježišom vždy znova odskúšali ako odpoveď na naše najlepšie túžby a vždy znova aj oslávili, a nielen na Vianoce!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 27 x