» články » detail článku

Homília - 4. pôstna nedeľa (B)

Ef 2,4-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

15.3.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V našom kostole máme ešte výzdobu, ktorú sme pripravili na Svetový modlitbový deň žien (SDM). Nazýva sa to modlitbový deň, ale je to aj deň celkom konkrétnych skutkov. Mnohí ľudia povedia: nestačí sa len modliť. Iní zasa: nestačí len pracovať. Mne sa páči ako spiritualita SDM prepája modlitbu a činy. A že začína snahou o poznanie. Preto sa na stretnutí SDM vždy najprv premietajú obrazy o krajine, za ktorú sa modlíme a ktorú chceme podporiť. Na poznanie situácie, života ľudí, nadväzuje modlitba opretá o Bibliu a napokon zbierka, ktorou sa podporí celkom konkrétny cieľ.

Na akú situáciu reaguje apoštol v Liste Efezanom, z ktorého sme dnes čítali? Pavol chváli Boha za jeho milosrdenstvo a pripomína predchádzajúcu hriešnosť ľudí, ktorí sa stali kresťanmi. Ich stav pred krstom dokonca nazýva smrťou. Môže sa to zdať prehnané, ako Pavol vyzdvihuje Božiu milosť a ako pripomína, že sme sa nestali kresťanmi, lebo sme boli dobrí, ale preto, že nás Boh oživil spolu s Kristom. Dobré skutky sú dôsledkom Božieho diela v nás, nie našou zásluhou.

Text, ktorý sa číta na 4. pôstnu nedeľu, je vybratý z 2. kapitoly Listu Efezanom. Na začiatku tejto kapitoly apoštol píše, že kresťania pred svojím krstom boli „mŕtvi vo svojich hriechoch“, lebo žili podľa sveta, žiadostí tela a záľub mysle (Ef 2,1-2). Kresťania v Efeze vedeli, na čo Pavol myslí. Efez bolo veľké mesto, vládol v ňom blahobyt a nemravnosť; osobitne bola uctievaná bohyňa sexu Artemis (Diana). Chrám bohyne patril k siedmim divom starovekého sveta. Pokiaľ sa človek utápa v nemravnosti, či už ide o sexuálnu, finančnú, násilnícku alebo inú nemravnosť, nepriznáva si, čo robí. Nevidí to ako hriech. Spozná to azda, keď sa zľakne, že ho to zničí, priam zabije. Vtedy potrebuje niekoho, kto mu podá ruku a ukáže novú perspektívu. Nemôže to byť nejaké školenie, nejaký kurz, ktorý človek úspešne absolvuje. Hriechom poznačený človek nemá nato, aby sa sám vyliečil. Preto Pavol tak zdôrazňuje: Spasení ste milosťou skrze vieru, je to Boží dar.

Život z viery nechápal Pavol ako život bezhriešny. Človek, ktorý sa vydal na cestu autom alebo iným dopravným prostriedkom, je ten istý, ako pred jazdou. Ale teraz sa pohol a ide určitým smerom. Takto aj pokrstený hriešnik nie je celkom iný človek, ale ide novým smerom. Žije z milosti; vie, že je milovaný, a to ho zachraňuje. Preto už neverí v bohyne, ani démonov, ani v seba, ale v Boha lásky, Boha Ježiša Krista. Viera teda nejestvuje „v lufte“, mimo súvislostí danej doby, mimo tela a mysle. Tak ako sme v hriechu súčasťou svojej doby, svojho tela a svojej mysle (predstáv, túžob, názorov), aj v živote z Božej milosti máme nejaký kontext doby, tela a mysle. Pavol tento nový kontext či rámec nazýva životom z milosti, oživenie s Kristom, vzkriesenie s ním.

V súvislosti s nedávnym referendom o rodine, ktoré by sa správnejšie malo nazývať referendom o sexualite, zaznelo zo strany tzv. liberálov veľa nepekného na adresu kresťanov a zo strany kresťanov veľa kritického a tiež aj nepekného na adresu zástancov voľnejšej morálky. Kresťania boli označovaní za ľudí minulosti, za spiatočníkov zo stredoveku. Uráža nás to, ale čiastočne sme si sami na vine. Skutoční kresťania predsa nemôžu nechať za seba hovoriť farizejov a zákonníkov. Za skutočných kresťanov môže byť hovorcom iba človek, ktorý je človekom lásky. Židovskí farizeji a zákonníci nikoho z pohanov neobrátili na svoju vieru. Naopak, od pohanov sa dôsledne izolovali. Pavol a jeho kresťania v Efeze sa však od pohanov neizolovali, ale svojím štýlom života, svojou inšpiráciou z Krista, pôsobili na nich kontrastne ako svetlo voči tme, život voči smrti. Ak nejdeme dostatočne na podstatu veci, pôsobíme nutne ako moralizátori, spiatočníci, farizeji. Ak sa však k tej podstate dostaneme, nezažiari z nás naše svetlo, ale dar Božej milosti. Čítal som zaujímavý článok o starovekom chápaní sexuality, ktoré dnes dávajú liberálni a sekulárni ľudia priam za vzor. Pred príchodom kresťanstva vraj ľudia neboli zošnurovaní zákazmi, ktoré ono prinieslo. V skutočnosti to bolo inak. Áno, medzi pohanmi neboli zákazy, neboli moralizátori, ale sex bol o moci. Kto mal moc, mal sex. Muži, ktorí mali moc, vládli nad ženami a deťmi. Zneužívať ženy a deti bolo normálne: nemali moc, neboli ľuďmi, ale podľuďmi. Až kresťanstvo prišlo s tým, že láska (aj tá sexuálna) je o vzťahoch, o úcte, a iste aj o radosti z druhého. Ale nesmie byť o moci nad niekým. Na stretnutí SDM, ktoré tento rok vychádza zo skúsenosti kresťanských žien na Bahamách, sme sa dozvedeli, že na týchto ostrovoch aj v súčasnosti vládne kult mužskej moci a muži sú vedení k tomu, aby si vzali a robili, čo sa im zapáči. Projekt, ktorý tento rok SDM finančne podporuje, sa venuje práve tomu, aby ženy prestali tolerovať násilie a získali sebavedomie.

Naozaj niečo dokážeme zmeniť v sebe, v cirkvi, v spoločnosti len vtedy, keď uzrieme a priznáme pravdu o situácii. Potom začneme hľadať odpoveď z viery – medzi skutočnými kresťanmi, nie farizejmi! – , a keď nájdeme, začneme tvoriť nový svet. Nastúpime na cestu novým smerom, kde nám zažiari svetlo Božej lásky až tak, že to už nebudeme musieť nikomu vykladať ani vysvetľovať.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 27 x