» články » detail článku

Homília - Zelený štvrtok

Jn 13,1-15 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

2.4.2015, štvrtok

Autor: Karol Moravčík


Keď sa ma niekto spýta, ktoré sviatky mám najradšej, tak už niekoľko rokov odpovedám, že najradšej mám Veľkú noc. Mám na to tri hlavné dôvody. Veľkonočné sviatky sú naše najväčšie sviatky, skutočné vyvrcholenie celého roka. Potom, tieto sviatky majú peknú dynamiku. Najprv je dlhá pôstna príprava, ale od dnešného Zeleného štvrtka po sobotu večer (noc pred prvou veľkonočnou nedeľou) vystupujeme ako po schodíkoch deň za dňom priamo až na vrchol týchto sviatkov. A potom si už možno vydýchnuť (čo je príjemné zvlášť pre kňazov; na rozdiel od Vianoc nenasleduje seriál ďalších slávení).

Dnes večer prežívame prvý z troch veľkonočných dní. Sú to tri dni, ale jeden sviatok, jedna udalosť Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania. Dnes, na Zelený štvrtok, je dôraz položený na to, čo predchádzalo celej tejto udalosti. Ako sme počuli z Jánovho evanjelia, pri večeri, azda celkom na začiatku, Ježiš vstal od stola, pripravil si veci na umytie nôh a začal svojim učeníkom umývať nohy. Menší problém nastal pri Petrovi. Ten sa spriečil a nechcel dovoliť, aby mu Ježiš umyl nohy. Ježiš ho presvedčil slovami: Ak ťa neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel.

Tieto slová odkazujú na význam Zeleného štvrtka. Ak si neosvojíme dôvody Ježišovho konania, keď umyl svojim priateľom nohy, nebudeme mať podiel na Ježišovom živote a konaní. Nebudeme mať osoh z jeho múdrych poučení a znamení, ani z jeho smrti a vzkriesenia, nestaneme sa jeho učeníkmi a učeníčkami a nebude mať pre nás žiaden zmysel byť v jeho cirkvi. Ježiš podľa Jánovho evanjelia svoje konanie osvetlil, keď povedal, že jeho učeníci ho nazývajú učiteľom a pánom, a že on práve ako učiteľ a pán chcel im umytím nôh ukázať, o čo v tom učiteľovaní a panovaní ide. Kým Peter vychádzal z predstavy, že pán nikomu nohy neumýva, Ježiš koná opačne. Pritom je zaujímavé, že Ježiš to nebral tak, že sa pokoruje, skôr sa Ježišovou službou cítil pokorený Peter. Možno sme si niečo podobné všimli na sebe aj my. Napríklad, keď sme boli chorí. Pokorovalo nás, že sme bezmocní a odkázaní na druhých. Uvedomili sme si, že odrazu nemáme nič pod kontrolou, ani vlastné telo, a sme závislí od služby iných. Radi by sme boli pánmi aspoň seba samého a nešlo to. Mnoho konfliktov vzniká medzi ľuďmi práve preto, že chceme kontrolovať, chceme ovládať, a iste aj získavať uznanie od iných, ale nenaučili sme sa slúžiť, ale ani prijímať služby. Jedno i druhé nás ponižuje a zaväzuje.

Ježiš nám dnes na Zelený štvrtok hovorí tak ako kedysi Petrovi: Ak si nedáš umyť nohy, nebudeš mať podiel so mnou. A tiež: Keď som vám ja, pán a učiteľ, umyl nohy, aj vy máte jeden druhému nohy umývať. Týmito slovami je ponúknutá vstupenka k Veľkej noci. Splatíme ju, ak sa od Ježiša naučíme novému modelu učiteľstva a moci. Učiteľ a pán nie je múdry ani mocný sám o sebe, aj on je závislý od ostatných. Svoju múdrosť a moc súčasne žije ako službu pre ostatných. A tí ostatní sa majú stať učiteľmi, pánmi a služobníkmi v jednom tak ako on. V rodinách, kde takto rodičia slúžia, nestrácajú autoritu, ale si ju naopak prirodzene získavajú. V politike (na úrovní obce, štátu či väčších celkov), kde sa takto slúži, ľudia sa nerozbijú na malé záujmové skupinky, ale tvoria fungujúce komunity. A v cirkvi, kde sa takto v Ježišovom duchu slúži, nešíri sa pasivita a znechutenie, ale radosť a nádej.

Dnes, na Zelený štvrtok, ide nám zvlášť o cirkev. Ježiš chcel svoju cirkev ako spoločenstvo, ktoré bude jadrom nového ľudstva, ktoré bude kvasom novej spoločnosti a svetlom pre túto spoločnosť. Takým zárodkom nového ľudstva a kvasom novej spoločnosti však môžeme byť len vtedy, ak opakovane zažijeme, že potrebujeme jeden druhého ako slúžiaci slúžiaceho – a nehanbime sa povedať, aj ako milujúci milujúceho. Keď sa nedávno pýtali pápeža Františka, prečo toľko ľudí v tradičných katolíckych krajinách odchádza z cirkvi a ostávajú mimo alebo vstupujú do siekt, odpovedal, že on vidí zvlášť tri príčiny: klerikalizmus (čiže pýcha, povyšovanie sa kňazov), cudzotu vo vzťahoch namiesto blízkosti a katastrofálne kázne. Nedá sa tomu celkom predísť, aby sme niekedy aj v cirkvi nehrešili. Zo svojich hriechoch však nesmieme spraviť systém, na ktorý budú niektorí z nás dokonca hrdí! To je potom ten klerikalizmus, príčina chladu a nemožných kázní.

Čo môžeme urobiť my v jednej malej čiastke Ježišovej cirkvi? Dáme sa presvedčiť Ježišom ako Peter, aby sme s ním mali podiel. Dáme sa povzbudiť pápežom Františkom, aby sme zažili blízkosť. Ukážeme si jeden druhému, ako a kde môžeme slúžiť a službu prijímať. A budeme si pomáhať, aby sme s Ježišom vošli do jeho veľkonočnej radosti.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 41 x


Top