» články » detail článku

Homília - 2. veľkonočná nedeľa

Sk 4,32-35 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

12.4.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V našej katolíckej cirkvi je bežné, že niekoho pokladáme za svätého človeka. Počuli sme však niekedy, žeby za svätú bola vyhlásená celá skupina ľudí, napr. niektorá farnosť? Takto pýtať sa môže znieť podivne, ale prečo nie. Ak sa o niekom povie, že jeden z nás je dobrý či svätý človek, je to povzbudzujúce. Ale nie je to žiaden veľký argument pre náboženstvo, ktoré ten človek vyznáva. Ak by sa však opakovane o mnohých z nás spoločne mohlo povedať, že sme dobrí a svätí ľudia, tak by išlo o celkom inú vec. Potom by prirodzene vznikla otázka, či príčinou našej svätosti nie je práve náboženstvo, viera, ku ktorej sa hlásime.

Svedectvo o živote prvých kresťanov v Jeruzaleme, ktoré sa dnes číta z knihy Skutky apoštolov, malo zjavne za cieľ poukázať na úzku súvislosť ich viery a ich života. Ľudia, ktorí uverili, že Boh Ježiša vzkriesil z mŕtvych, pokladali si za povinnosť svoju vieru aj vysvetliť a dosvedčiť. V knihe Skutky apoštolov nájdeme, ako o Ježišovom vzkriesení svedčil apoštol Peter a ďalší kresťania. V tých časoch, v židovskom prostredí, argumentovali najmä pomocou výpovedí zo Starého zákona. Súčasne však Ježišovo vzkriesenie bolo dosvedčované aj životom tých, ktorí sa k Ježišovi ako k zmŕtvychvstalému Mesiášovi prihlásili.

Čo sa môžeme dozvedieť zo Skutkov apoštolov o tom, aký bol život prvých kresťanov? Vo 4. kap. tejto knihy sa poeticky píše, že veriaci mali jedno srdce a jednu dušu. Veriacimi sa v tej dobe (r. 30-40 po Kr.) myslia Židia, ktorí sa stali kresťanmi. Ich jednota srdca sa podľa Skutkov apoštolov prejavovala najmä v tom, že všetko mali spoločné. Môžeme sa pýtať, čo sa myslí slovom „všetko“. Keď čítame ďalej, dozvieme sa, že tí, čo boli majetnejší, predávali svoj majetok a získané prostriedky prinášali apoštolom. Tie sa potom rozdeľovali medzi kresťanov. Apoštoli mali prvoradú úlohu dávať svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Zjavne sa to od počiatku chápalo tak, že majú nielen rozprávať, ale aj motivovať ľudí k podeleniu sa o majetok. Toto si treba správne predstaviť. Nejestvuje žiaden historický dôkaz, žeby kresťania mali prikázané rozdať svoj majetok (polia, domy), hoci to mnohí urobili. Určite však platí, že sociálna solidarita bola veľmi dôležitá. Veľkorysé podelenie sa o majetok patrilo k hlavným dôkazom pôsobenia Ježiša zmŕtvychvstalého.

Nakoľko môžeme aj my konať podobne? Pre normálnu rodinu platí, že má spoločný majetok a že ľudia patriaci do rodiny jedávajú pri jednom stole. Naopak, kto sa nemôže spoľahnúť, že mu dajú doma najesť a že ho podržia v núdzi, nemá rodinu. Že v súčasnosti za rodinu pokladáme veľmi úzke spoločenstvo ľudí – najčastejšie dvoch dospelých a ich deti (ak ich vôbec majú), a zabúdame na starých rodičov a ďalších príbuzných – to je naša bieda a náš veľký problém. Prví kresťania žili ako rodina. Ak sa delili o majetok, nešlo o žiaden nanútený komunizmus, ale o dôsledok, ktorý vyvodili zo skúsenosti, že sa v Kristovi stali rodinou. Aj slávenie omše nezačínalo ako slávenie nejakého rituálu v kostoloch, ale úzko súviselo s tým, že kresťania sa stretávali vo svojich domácnostiach ako rodina. Nešlo v prvom rade o pokrvné príbuzenstvo, ale o rodinu v Kristovi. Ako rodina mali spoločné jedlo a v rámci toho jedli a pili na Ježišovu pamiatku. To bola pôvodná omša, alebo ako oni vtedy hovorili: lámanie chleba čiže opäť podelenie sa. Deliť sa na pamiatku Krista nemohlo znamenať, že sa Kristus len slovne spomína, ale že sa ľudia delia ako on, delia sa o lásku, delia sa o majetok. Takéto konanie nevzniklo z nejakého zákona, ani zo snívania. Zákonom sa láska nedá prikázať a snívanie sa neoverí v praktickom živote. Sväté konanie kresťanov vzniklo z viery, ktorá sa zrodila zo skúsenosti, že ukrižovaný Ježiš je živý u Boha. On zmenil cudzích, ustrašených a do seba uzavretých ľudí na takých, ktorí sa radi delili o svoju lásku, aj o majetok.

Ako to máme robiť my dnes? Predovšetkým prijmime ako veľký dar od vzkrieseného Krista, že nás, ktorí nie sme si navzájom pokrvne príbuzní, Kristus pretvára na rodinu. Páči sa nám to, tešíme sa z toho? V súčasnosti mnohí katolíci volajú po obnove našej cirkvi. Ľudia s čiernym pohľadom na svet v tom vidia hrozbu uvoľňovania morálky. Nie. Obnova cirkvi je návratom k cirkvi, ktorá bude rodinou. V rodine sa vždy všetci nezhodneme, ale pokladáme si za povinnosť usilovať sa vždy znova – nie o zhodu, ale o lásku. Pápež František rád hovorí o láske milosrdnej.

V ostatných rokoch si všímam, že opäť ako v časoch komunizmu sa viacerí naši kresťania začali stretávať po domoch na modlitbu, pohostenie a rozhovory o viere. Treba to len privítať. Je prirodzené, že sa stretávajú starí priatelia, ľudia, ktorí sú si blízki generačne, vzdelaním a kultúrou. Ak nás majú tieto stretania priblížiť prvotnej cirkvi, ktorá sa zrodila z Krista zmŕtvychvstalého, nezostaňme však uzavretí len do starých prepojení a kamarátstiev, a ako vyzýva pápež František, vyjdime na periférie. Vyjdime k ďalším ľuďom a otvorme sa ich biede a ich skúsenosti. A podeľme sa s nimi o svoje vlastné hmotné i duchovné bohatstvo. Ak sa nám to podarí, nebude ničím zvláštnym, že my hriešnici budeme tvoriť cirkevné spoločenstvá, ktoré opäť získajú povesť svätosti.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 17 x