» články » detail článku

Homília - 3. pôstna nedeľa (B)

Ex 20, 1-17 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

15.3.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Istý mladý kňaz na jednej škole vysvetľoval, prečo by sa deti mali prihlásiť na náboženstvo a nie na etiku: „Na etike vám povedia, čo máte robiť. My vám povieme aj prečo.“ Osobne si nemyslím, že etika je len o tom, čo treba robiť, a že žiadne dôvody neponúka, ale isté je, že náboženstvo berie veľmi vážne Boha ako začiatok každej spravodlivosti a etiky. Zostať však len pri poukázaní na Boha ako zdroj správneho konania by bolo aj na náboženstve či v kostole málo. A dá sa vôbec na otázku prečo mám niečo robiť, niečoho sa zrieknuť, pre niečo sa obetovať, odpovedať len tak jednoducho, že Boh to chce?

Keď sa pozrieme do pôvodného textu Desatora v knihe Exodus (Ex 20, 1-17), zdalo by sa, že áno, že je to také jednoduché. V Desatore nájdeme vyjadrenie, že „Boh tieto slová povedal“, ba aj zvláštnu výpoveď, že on je „žiarlivý“, teda že si žiada, aby sme jedine jeho uznávali ako autoritu. V samotnom texte Božích prikázaní si môžeme všimnúť, že prvé tri prikázania Desatora o vzťahu k Bohu sú obšírne podané, pri štvrtom je malá poznámka a pri ďalších je len sucho oznámené: Nerob to! V texte Desatora je však ešte jedna dôležitá informácia, ktorá je tou skutočnou odpoveďou na otázku, prečo máme práve Boha počúvať. Táto informácia znie: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.“ Tým je vlastne povedané: Pretože sme Boha skúsili ako zdroj našej slobody, uznávame ho ako zdroj našej spravodlivosti, nášho etického správania.

Odborníci na náboženstvá a kultúry vo svete nám povedia, že podobné prikázania ako v Desatore nájdeme aj u iných národov, ako bol národ židovský. Podobné áno, ale súvislosti sú iné. Desatoro, ako ho poznáme, sa zrodilo v jedinečnej skúsenosti hebrejských kmeňov, ktoré si hľadali svoje miesto na mape sveta, a toto miesto si našli skôr vo vzťahu k svojmu Bohu, ako v nejakej krajine. Ich skúsenosť s Bohom môžeme dokonca prirovnať vzťahu medzi zaľúbencami, pre ktorých nie je dôležité, kde a ako budú žiť, ale že sú spolu. Viacerí proroci vzťah Boha a izraelského ľudu takémuto ľúbostnému vzťahu aj prirovnávali. Z prežívania tohto vzťahu vznikol záväzok, nazývaný aj zmluva alebo jednoducho „zákon“. A Desatoro je akýmsi najstručnejším vyjadrením tejto zmluvy či „zákona“. Ak sa pýtame na Ježišov postoj k Desatoru a k celej zmluve či zákonu, ktorému hovoríme aj „starý“, všimnime si, že Ježišovi určite viac ako o zachovanie jednotlivých prikázaní išlo o vzťah k tomu, ktorý je zmluvným partnerom svojho ľudu – k Bohu, ktorý nie je najprv zákonodarcom, ale ešte prv je osloboditeľom a milovníkom svojho ľudu. O prikázaniach Desatora Ježiš povedal, že „kto miluje, plní celý zákon“, čím celé Desatoro podriadil výzve k láske. Preto dnes hovorievame už nielen o Desatore a Starej zmluve (zákone), ale o zmluve Novej, Novom zákone.

Niektorí naši súčasníci ako-tak uznávajú Desatoro ako základné vyjadrenie toho, čo je etické, neprijímajú však jeho prvé tri najdôležitejšie prikázania o vzťahu človeka k Bohu. Akékoľvek náboženské zdôvodnenie etiky pokladajú za zásah „zvonka“ do súkromia človeka, ktorý vraj sám dobre vie, čo sa patrí. Odtiaľ pochádzajú aj nervózne reakcie „svetskej“ spoločnosti na niektoré vyjadrenia veriacich ľudí o tom, čo je etické: Nech si to nechajú pre seba, my máme iné svedomie... O nedorozumení sa tu dá hovoriť na oboch stranách. Veriaci ľudia sa mýlia, ak hovoria o Bohu len ako o tom, kto nariaďuje, a že jeho nariadenie sa musia poslúchať. Neveriaci ľudia sa zasa mýlia, ak sa nazdávajú, že ľudia sa rodia múdri a slobodní sami od seba. Ako hovorieval poľský filozof a kňaz Józef Tischner, do slobody sa dorastá, so slobodou sa nerodíme. Do slobody sa dorastá cez vzťah k tomu, kto je iný – muž cez ženu, žena cez muža, rodič cez dieťa, dieťa cez dospelého, Slovák cez Maďara, katolík cez iného katolíka, ale aj cez neveriaceho.., a tak by sme mohli pokračovať. Veriaci človek verí, že dorastá do plnej ľudskej realizácie predovšetkým cez Boha, tak ako kedysi Hebreji na svojej púti z egyptského otroctva. Boj niektorých našich kresťanov proti liberalizmu čiže projektu slobody je nerozumnosť. Nie boj s liberalizmom, ale súťaž s ním o to, kde a z čoho sa rodí pravá sloboda, má byť naším zápasom a programom. K tomu programu patrí, že napr. odmietam väčšinovým hlasovaním rozhodovať o etike a morálke, ale odmietam aj zjednodušené vysvetlenie: Urobíš to, lebo Boh to chce! Celé Sv. Písmo je vlastne jedným úžasným pokusom dosvedčiť, ako sa človek stáva slobodným – nie jednoduchým príkazom, že Boh niečo chce, ale odpoveďou na oslobodzujúcu skúsenosť s ním.

Pretože ma, Bože, oslobodzuješ od mojej hlúposti a prázdnej telesnosti, pretože ma oslobodzuješ od závislosti na iných ľuďoch a silách tohto sveta, pretože ma oslobodzuješ pre lásku k svetu, iným ľuďom a najmä k tebe, teším sa z teba a chválim ťa, Bože môj. Vďaka tebe nech vždy znova počujem novú odpoveď na otázku, čo robiť a prečo robiť.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 482 x