» články » detail článku

Homília - 7. veľkonočná nedeľa (B)

1 Jn 4,11-16 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

17.5.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Dnes máme v našej farnosti slávnosť Prvého sv. prijímania. Deťom sme pripravili symbolický obraz tejto slávnosti. Obraz pripomína rozprávanie z Lukášovho evanjelia o emauzských učeníkoch. Ježiš nie je na obraze zobrazený figurálne, ale ako svetlo. Možno sme viac zvyknutí na obrázky Pána Ježiša, ktoré vyzerajú ako fotka. Môže byť, ale nie je to najšťastnejšie. To je podobné, ako keď máme na stole obrázok svojich rodičov, manželky alebo inej blízkej osoby. Pekne, ale súčasne je nám jasné, že dôležité je, či si s tou osobou rozumieme, či sa máme radi.

Čo to však znamená rozumieť si, čo znamená mať rád? V príbehu o emauzských učeníkoch títo dvaja muži nespoznávajú Ježiša po jeho vzkriesení figurálne. Spoznajú ho cez jeho slovo a chlieb, o ktorý sa s nimi podelí. Nešlo o hocijaké slovo a hocijaký chlieb. Evanjelium spomína, že tí dvaja boli celí utrápení z Ježišovej smrti. Bol pre nich ten najlepší, spravodlivý, a práve on musel tak hrozne zomrieť. Boli z toho veľmi sklamaní. Teraz mali spoznať, že Ježiš zmŕtvychvstalý žije u Boha, ale nežije tak, ako predtým. Nespoznáme ho očami. Uniká našej zmyslovej skúsenosti. Vchádza však do skúsenosti nášho rozumu, srdca a lásky. Vchádza tak, že naše sklamané a smutné srdce sa zohreje, že sa poteší. Vchádza tak, že opustenosť sa zmení na objatie.

To, čo hovorím, znie asi príliš filozoficky. Preto sa pozrime, ako sa to dá pochopiť z našej skúsenosti. Keď sa dieťa narodí, plače, lebo sa dostalo do sveta, ktorý je mu cudzí. Stratilo bezpečie mamičkinho tela. A čo urobí mama, aby svoje dieťatko zbavila strachu? Hovorí s ním a pritúli si ho. Podelí sa s ním o seba. Keď Ježiš rozprával s emauzskými učeníkmi, urobil to podobne. Tí dvaja už neboli deti, boli dospelí, ale tak ako to býva, keď zažijeme niečo ťažké, odrazu aj dospelí ničomu nerozumejú a svet sa im zrúti. Ježiš s nimi hovoril o všetkom, čo pre nich bolo ťažké, o ich nádejach i sklamaniach. Vysvetľoval ich zážitky pomocou toho, čo poznali z Biblie, ale chápali to nesprávne. V evanjeliu sa píše, že keď Ježiša počúvali, začalo im horieť srdce. My povieme, že keď niekto niečo pochopí, že mu svitlo. Horiace srdce je krajšie. Horí nám srdce – tešíme sa. Opäť je to podobné, ako keď sa rozprávame s malým dieťaťom. Rozprávame sa s ním a ono sa na nás smeje. Rozumie, že ho máme radi, rozumie, že nie je samo na svete. Dieťa dostáva od nás jesť a vie, že mu dávame seba samého.

Neskôr, keď sme starší a dospelí, sa nám toto porozumenie môže stratiť a my sa musíme nanovo učiť, že to najdôležitejšie porozumenie nie je ako napísaná veta na papieri, alebo obrazy, ktoré vidíme na obrazovke počítača. To najdôležitejšie je, keď vieme, že nás má niekto rád. Toto najdôležitejšie však neviďme len medzi mamičkou a dieťaťom, alebo medzi dvomi dospelými ľuďmi, ktorí si hovoria, že sa majú radi. My sme dnes počuli z Prvého listu apoštola Jána, že keď sa milujeme navzájom, sám Boh ostáva v nás. A že to tak naozaj je, spoznáme podľa toho, že nám dal svojho Ducha (1 Jn 4,12-13). Inak povedané, spoznáme to podľa toho, že nám svitlo, alebo krajšie – že nám horí srdce.
Na symbolickom obraze slávnosti našich detí nie je namaľovaný priamo Ježiš. Sú tam namaľovaní tí dvaja učeníci. Ježiš je namaľovaný ako svetlo, ako poznanie, ako láska, ktorá sa nezastaví na hranici nášho tela, ale nás celkom prenikne a objíme. Okolo toho svetla sú zobrazené ruky a tváre detí, ktoré sú dnes na Prvom sv. prijímaní. Tie ruky znamenajú, že vďačne prijímame lásku ľudí i Boha, ale aj to, že budeme dávať, deliť sa.

Niektorí ľudia, keď sa pozerajú na ľudí, ktorí idú na sv. prijímanie, povedia, že idú na oplátku. Veľmi by som chcel, aby sme to chápali krajšie. Čo prijíma malé dieťatko od svojej mamy? Môžeme povedať, že mliečko. Ale môžeme povedať krajšie: Prijíma lásku svojej mamy, prijíma mamu. Čo prijmeme dnes na slávnostnom obede, keď budeme jesť a piť na oslavu našich detí? Môžeme povedať, že mäsko, zemiaky, šalátik, vínko, minerálku... Ale môžeme povedať krajšie: Prijmeme lásku svojich rodičov, súrodencov a priateľov; ich prijmeme.

Tak to myslel Ježiš. Aby sme nevideli len oplátku, ale spolu s ním prijímali Božiu lásku a stali sa Ním a Božou láskou. Ak sme to pochopili, milé deti, milí priatelia, tak vám rád poviem: Vitajte v najlepšej spoločnosti!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 10 x