» články » detail článku

Homília - 12. nedeľa cez rok (B)

2 Kor 5,14-17 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

21.6.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Kto má nad nami moc, kto nad nami vládne? Azda nejaký šéf z prostredia politiky a biznisu, alebo náš bezprostredný predstavený v zamestnaní? Pri odpovedi na otázku: kto nad nami vládne, môžeme premýšľať týmto smerom, ale nie je to až také dôležité. Svoju otázku myslím osobnejšie a pozitívnejšie. Asi tak, ako to prežívajú ľudia, ktorí sa majú radi. Takíto ľudia majú nad sebou moc, cítia sa jeden druhému byť zaviazaní, za seba zodpovední. Sú jeden druhému k dispozícii. Iste, aj v najosobnejších vzťahoch môže jestvovať nezdravá závislosť, ktorá môže nadobudnúť až podobu akéhosi otroctva. Nám však ide o moc, ktorá nás robí silnejšími a krajšími. V takej moci by sme chceli žiť.

Keď chcel apoštol Pavol vysvetliť kresťanom v Korinte (najmä svojim kritikom medzi nimi), o čo mu ide, pokúsil sa priblížiť svoju základnú motiváciu – prečo vlastne verí a ako. Na rozdiel od iných apoštolov nemohol sa odvolať na to, čo konkrétne prežil s Ježišom Nazaretským, tak argumentoval hlbšími dôvodmi pre svoju vieru. Dôvodil svojou vnútornou skúsenosťou s Ježišom. Napríklad hovorí o skúsenosti veľkej sily, ukrytej akoby v hlinenej rozbitnej nádobe (2 Kor 4,7), alebo o skúsenosti obnovovania sa vnútorného človeka (2 Kor 4,16). Dnes sme čítali z jeho listu o skúsenosti s Kristovou láskou, ktorá sa nám darovala preto, aby sme nežili pre seba, ale tomu, ktorý za nás zomrel a bol vzkriesený.

Žiť tomu alebo pre toho, ktorý má nado mnou moc, je pre nás asi nezvyklá predstava. V starovekom svete ale išlo o bežnú skúsenosť. V tej dobe bolo možné kúpiť človeka ako otroka. Majiteľ mal nad otrokom moc. Mohol toho otroka využívať i zneužívať, ale mohol ho aj prepustiť na slobodu. V takom prípade zo strany prepusteného otroka nemusela nastať, ale mohla sa predpokladať vďačnosť, z ktorej vznikol medzi bývalým otrokom a pôvodným pánom záväzok na novej úrovni. Apoštol Pavol vo svojom liste ide v tejto predstave ďalej. Nepíše o jednom blahosklonnom prepustení, ale o zomretí Krista za všetkých. O človeku, ktorý to zažil – prijal to, uveril –, apoštol píše ako o novom stvorení. V tomto prípade nejde teda len o vzťah na novej úrovni k starému pánovi, ale o zmenu človeka, ktorý to zažil, že niekto zaňho zomrel, že niekto ho má rád. Trochu ako v rozprávke o Popoluške – podceňovanú ženu si vezme za manželku princ.

Tento vzťah sa nedeje, ako píše Pavol, podľa tela. Je to od Pavla aj narážka na výčitky voči nemu, že nepoznal Ježiša Nazaretského. Pavol hovorí, že vzťah k Ježišovi sa aj tak nedeje historicky, ale v rámci nového stvorenia. Tým myslí na svoju skúsenosť, na svoje premenenie po tom, ako sa mu zjavil vzkriesený Kristus. Apoštol neargumentuje tak, žeby povedal: Zjavil sa mi, videl som ho, prišiel sa mi z neba ukázať. To by mohol tvrdiť hocikto; ale kto by uveril? On argumentuje svedectvom o sebe ako novom stvorení, o človeku, ktorý síce slabý, nemožný (v hlinenej nádobe), stáva sa (obnovuje sa) človekom, ktorý nežije pre seba, ale pre Krista. A žiť pre Krista neznamená uzavrieť sa do nejakého úzkeho duchovného vzťahu s Kristom, ale stať sa Ním pre iných, pre svet, ako Kristus.

Preklady slov apoštola Pavla do slovenčiny z jeho Druhého listu Korinťanom uvádzajú jeho dôležitú vetu, v ktorej vysvetľuje, prečo je apoštol, prečo je kresťan (2 Kor 5,14), vo viacerých významoch. Raz sa píše, že spája nás Kristova láska, potom, že nás roznecuje, a inokedy sa to prekladá tak, že sa povie: ženie nás Kristova láska. Tento tretí preklad zdá sa mi najvhodnejší. Ovládla si nás Kristova láska, stala sa nám mocou, ktorá nad nami vládne. Ona nami hýbe, ženie nás, motivuje. Nie preto, aby sme Kristovi otročili, ale aby sme konali ako on. Aby sme nežili pre seba, ale tak ako on, aby sme sa stali existenciou pre iných.

Je to však reálne možné? Ak sa nestaneme novým stvorením, novým človekom, nie je to možné. Ciest k tejto premene je viac. Niekedy je na začiatku naša nespokojnosť s doterajším životom, inokedy stretnutie s niekým, kto nás má naozaj rád. Cestou k premene je i súcit s iným, tiež naše poctivé premýšľanie a modlitba. Určite by tou cestou mal byť normálny život v cirkvi. Tu môže byť veľkou prekážkou, ak majú ľudia pocit, že nie sú v cirkvi milovaní, ale naopak kontrolovaní. Vtedy je to pre cirkev katastrofa.

Nečakajme na niekoho iného, že to zmení, nečakajme jeden na druhého; nečakajme ani na biskupa, na kňazov. Rozširujme sami, každý z nás, moc Božej lásky v našej cirkvi. Ako pripomína pápež František: Vytvárajme oázy milosrdnej Božej lásky vo svete. Do oázy s dobrou vodou každý príde, netreba ho naháňať. Moc príťažlivej Božej lásky nech je aj našou mocou, naším hlavným znakom. Ona nech nad nami vládne!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 325 x


Top