Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Sv. Peter a Pavol
Mt 16,13-19 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
29. 6. 2015, pondelok
Autor: Karol Moravčík
Všetci to poznáme, ako sa hovorieva o cirkvi, že je svätá a Božia a že len ľudia v nej sú občas hriešni. Takto sa to však rozdeľovať nedá. Boh nevedie cirkev mechanicky a my, ľudia v cirkvi, nemôžeme brať cirkev ako vlastný projekt, ktorý sme si sami vymysleli.
Prepojenie Boha a ľudí v cirkvi je omnoho zaujímavejšie, ako sa často nazdávame. Podľa textu Matúšovho evanjelia Ježiš mal Petrovi povedať, že on bude skalou, na ktorej postaví svoju cirkev. Postaví svoju, teda Ježišovu cirkev, nie Petrovu, ale zároveň na ňom, na človeku Petrovi. Keď Ježiš hovorí o svojej cirkvi, je to jeho projekt. A keď hovorí, že postaví na Petrovi, tak to značí, že to bude stavať s Petrom a s nami. Jedno bez druhého v cirkvi nejestvuje. Dôležité je len poradie: projektuje Ježiš, my realizujeme.
Ľudia si niekedy predstavujú, že Pán Ježiš to naprojektoval tak, že človek, nástupca Petra, si vlastne môže robiť, čo chce, aj tak to bude fungovať – veď ako sa píše v evanjeliu: pekelné brány (sily) cirkev nepremôžu. Otázkou je, čo Ježiš myslel skalou, na ktorej postaví cirkev. Je to sám Peter? On je tá skala? Asi ťažko. Skôr ide o určitý Petrov prístup a vzťah. Tento prístup a vzťah vytvára Petrovu vieru. V tejto viere sa stáva hovorcom ostatných a povie: Ty si Kristus, Syn živého Boha. Teda v tejto viere Peter poznáva a hodnotí, že Boh koná v Ježišovi a na ňom. Skalou nie je Peter sám, ale jeho poznávanie, že Boh koná, jeho vyhodnotenie a uznanie, že vôbec koná – jeho viera. Skala je niečo pevné, ale v tomto chápaní nejde ani tak o skalu, o kameň, po ktorej lezie do výšav napr. horolezec, ale ide o skúmanie a poznávanie toho horolezca, ktorý si obzrel skalu a uveril, že po nej určitou cestou vyjde až na vrchol.
Skalou tu nie je teda človek, ale jeho viera a v tej viere je aj volanie Boha, na ktoré ten človek dáva svoju odpoveď.
Peter ako skala nie je teda akýsi vrátnik, ktorý má kľúče a ktorý vpúšťa cez dvere k Pánu Bohu len toho, koho on chce. Keď si dnes cirkev s Petrom súčasne pripomína aj Pavla, zároveň si takto pripomína, že Boh má aj iné dvere, že pozná aj iné spôsoby ako je štandardný vstup cez Petra. Pavol bol oslovený Bohom cez Ježiša nezávisle na Petrovej osobe, ale keď už bol oslovený, Petra neobišiel. Nie preto, aby Peter dovolil Pavlovi veriť a hlásať evanjelium, ale preto, aby sa spoločne realizoval Ježišovej projekt. Pavol, ako vieme zo Skutkov apoštolov, prišiel do Ríma prostredníctvom súdneho procesu, keď ho Židia uväznili v Jeruzaleme a on sa odvolal na cisára, aby sa z ich rúk dostal (Sk 22,22-29). Musel prebehnúť úradný proces, ktorý napokon Pavla oslobodil, ale zároveň mu umožnil v Ríme hlásať evanjelium. Peter sa do Ríma dostal inak, a podľa tradície sprevádzala ho časť jeho rodiny. Počas prenasledovania kresťanov mal sa podľa jednej legendy pokúsiť z mesta odísť, ale sám Ježiš sa mu mal zjaviť a Peter sa ho mal spýtať: Quo vadis (Kam ideš)? Ježiš mu mal povedať: Keď ty odchádzaš, ja idem do Ríma, aby ma tam opäť ukrižovali. Peter pochopil, že jeho úlohou je nasledovať Ježiša až po najväčšiu obetu. Takže sa do mesta vrátil a zostal tam, aby posilňoval vo viere rímskych kresťanov.
Pre Petra a pre Pavla sa tou skalou, tým pevným bodom nestali oni sami, ale dôvera v Božie vedenie, v to, ako píše Pavol, že „Pán stál pri mne a posilňoval ma“. Alebo ako sa vyznáva inde, že „Božia láska sa vyliala do nášho srdca cez Ducha Svätého a umožňuje nám žiť vo viere Ježiša Krista“. Ak sa rozhliadame po tom, z akej sily, z akej motivácie aj my žijeme, tiež môžeme skúsiť, že sme oslovení, že sme Bohom v Ježišovi a Duchu Svätom priťahovaní. Vtedy si osvojíme Ježišov projekt pre svet a jeho realizáciu posunieme o dobrý kus ďalej.