» články » detail článku

Homília - 32. nedeľa cez rok (B)

Ž 146,6c-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

8.11.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na dnešnú nedeľu sme dostali na prečítanie list arcibiskupa Stanislava Zvolenského z príležitosti sviatku sv. Martina, patróna Bratislavy a Bratislavskej arcidiecézy:

V slovách žalmu, ktorý sme dnes spievali po prvom biblickom čítaní, boli vymenované rôzne typy ľudského utrpenia: Boli tam spomenutí ľudia utláčaní, hladujúci a väzni, slepí a skľúčení, siroty a vdovy, cudzinci a hriešnici. Títo ľudia boli spomenutí v súvislosti s Bohom, ktorý sýti, vyslobodzuje, uzdravuje a chráni a pozýva aj nás, aby sme s jeho veľkodušnosťou spolupracovali. Pritom nemá ísť o nejaké merateľné výkony a skutky, ale o mieru slúžiacej lásky v nich. Podľa dnešného evanjelia Ježiš vyzdvihol chudobnú vdovu, ktorá z čisto materiálneho hľadiska dala nepatrný finančný príspevok, ale z hľadiska jej ochoty odovzdať sa Bohu dala všetko.

Podľa niektorých výkladov legendy o sv. Martinovi, keď sa Martin rozdelil o svoj plášť, dal tiež všetko, čo mal. Vojaci si totiž v tej dobe polovicu svojej výstroje platili zo svojho a tá polovica, ktorú Martin dal chudákovi, predstavovala jeho všetko. V živote sv. Martina sa nám ponúka svedectvo účinnej Božej prítomnosti. Martin túto Božiu prítomnosť mohol vnímať aj prostredníctvom ľudí, ktorí len pár rokov pred jeho narodením boli prenasledovaní pre svoju vieru. Údajne sám istý čas žil na jednom ostrove, kde boli skrýše, v ktorých sa v čase prenasledovania stretávali kresťania. Sv. Martin sám pochádzal z pohanskej rodiny a ku kresťanskej viere sa dostal na základe vlastného rozhodnutia a po osobnom duchovnom zápase.

Zápas o vieru a prenasledovanie pre vieru nie je iba minulosťou. Myslíme dnes zvlášť na kresťanov v Sýrii, našich bratov a sestry, ktorí žijú vyhnaní z domovov bez nádeje na návrat. Ako ten úbohý človek, ktorého na obrazoch vidíme pri nohách Martinovho koňa, túžia aj oni po zohriatí – materiálnom i duchovnom. Vo svojom utrpení oni sú tí utláčaní, skľúčení a hladujúci v cudzine, ktorí sa spomínajú v slovách dnešného žalmu.

Náš patrón sv. Martin nás pozýva podeliť sa. Urobíme to dnes zbierkou na dva konkrétne projekty. Jedna časť zo svätomartinskej zbierky tohto roku pôjde na ročnú prevádzku Kliniky bl. sestry Zdenky v irackom meste Erbil. Prevádzkuje ju Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorej zdravotníci a miestni spolupracovníci ročne ošetria asi 50 tisíc pacientov. Druhá časť zbierky podporí projekt Slovenskej katolíckej charity; prispejeme na jeden školský rok vzdelávania pre viac ako10 tisíc detí utečencov v Jordánsku a Libanone. (Dva milióny detí zo Sýrie žijú v okolitých krajinách.)

O mesiac z podnetu pápeža Františka začne mimoriadny svätý rok milosrdenstva. Na príhovor sv. Martina nech nám dá Pán silu, aby sme ako milosrdný Samaritán videli biedu iných a urobili niečo pre jej zmiernenie. K tomu žehná bratislavský arcibiskup.


Ako je známe, Slovensko je zo strany niektorých politikov západnej Európy vystavené kritike, že vraj nechceme pomáhať v kríze s utečencami. Táto kritika súvisí najmä s odmietaním tzv. kvót, teda toho, aby nám boli utečenci prideľovaní bez ohľadu na to, kam chcú oni sami ísť, a tiež s naším názorom, že číselné prideľovanie ľudí problém nerieši. Ďalšia výčitka mieri na údajnú neochotu Slovenska prijať niekoho iného ako sýrskych kresťanov.

Na nedávnej porade u pána arcibiskupa sme sa pýtali, akú pomoc si želajú samotní kresťania v Sýrii. Odpovedal, že sýrski biskupi vyzývajú ľudí, aby z krajiny neodchádzali, aby bránili svoju vlasť a mohli po vojne pomôcť jej obnove. Kresťania a moslimovia žili v Sýrii vo vzájomnom porozumení. Násilie do krajiny prišlo zo zahraničia. Preto pre moslimov i kresťanov v Sýrii by bola tá najväčšia pomoc v tom, ak by štáty, ktoré podporujú vzbúrenecké skupiny, prestali násilím meniť politické pomery v krajine a ukončili vojnu. Na druhom mieste by mali mať prioritu projekty, ktoré pomáhajú priamo v Sýrii a blízkom okolí. Takto sú zamerané aj slovenské projekty, ktoré tento rok podporíme z príležitosti sviatku sv. Martina. Až na treťom mieste by mala byť pomoc utečencom, ktorí prichádzajú do Európy. A výčitka, že chceme pomáhať len kresťanom, je nezmyselná. Nejde o to, že nekresťanom nepomôžeme, ale že pomáhať máme zvlášť tým, ktorí sú najviac ohrození. Na Blízkom Východe sú to dnes jednoznačne kresťania.

Slávenie sviatku sv. Martina v našom arcibiskupstve v Bratislave je svedectvom našej ochoty pomôcť. Vieme, že nejde len o peniaze. Musíme pomôcť meniť aj svet, najmä svet našej kedysi kresťanskej kultúry. Dnes v tomto svete nevládne úcta k chudobnej vdove, ale vládnu záujmy najbohatších. Aby sme ako kresťania, aby sme ako cirkev tento svet zmeniť mohli, musíme však zmeniť aj pohľad na svoje kresťanstvo. Bolo by úžasné, ak by sme si pritom osvojili pohľad pápeža Františka. V záverečnej reči na synode povedal: Synoda dosvedčila, že evanjelium zostáva pre cirkev živým zdrojom večnej novosti, a to oproti tým, ktorí z neho robia mŕtve doktríny a nimi kameňujú druhých... Synoda dosvedčila živý obraz cirkvi, ktorá nepoužíva „vopred pripravené vzorce“, ale čerpá z nevyčerpateľného zdroja svojej viery, živej vody, ktorá tíši smäd vyprahnutých sŕdc... A tiež dosvedčila, že pravými obrancami náuky nie sú tí, čo bránia literu, ale ducha; nie idey, ale človeka; nie formulácie, ale nezaslúženosť Božej lásky a Božieho odpustenia.

Ak sa nám tieto zásady stanú vlastnými, zmeníme seba, cirkev i svet. Získame silu a radosť, zažijeme, že Boh je naozaj ten, ktorý vyslobodzuje a chráni.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 262 x