» články » detail článku

Homília - 34. nedeľa cez rok (B)

Jn 18,33b-37 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

22.11.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Kňaz, ktorý káže v kostole, nemá práve ľahkú pozíciu. Občas sa mu pritrafí, že ho niekto pochváli, ale aj to, že ho skritizujú. Ľudia asi najčastejšie kňaza kritizujú vtedy, keď spomenie niečo, čo súvisí s politikou. Politiky sa však v kostole netreba báť. Kresťanstvo je biblické náboženstvo a ako také je náboženstvom politickým. Tým sa myslí, že veriaci kresťan verí v Boha, ktorý koná uprostred dejín, udalostí nášho života. A keď koná, neoslovuje ľudí ako osamelých jednotlivcov, ale ako členov spoločenstva; teologicky povieme, že sme členmi Božieho ľudu. Ak by sme o sebe a Bohu len dumali vo svojom srdci, neunikli by sme podozreniu, ktoré vtipne vystihuje porekadlo: Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Naopak, ak sa hlásime k Bohu a jeho konaniu ako spoločenstvo, to, čo veríme, overujeme si navzájom, konfrontujeme sa vo svojich skúsenostiach.

Na dnešnú nedeľu Krista Kráľa necháva naša cirkev ako evanjelium čítať rozhovor Ježiša s Pilátom. Pilát sa pýta Ježiša, či je židovským kráľom. Jeho otázka bola celkom politická. V tom dnešnom úryvku sa to síce nespomína, ale vieme, že označenie Ježiša za kráľa bolo zároveň obvinením. Preto bol Ježiš odsúdený na smrť a na kríž mu pripevnili tabuľku, na ktorej sa uvádzala príčina trestu: Židovský kráľ. Dá sa teda povedať, že Ježiš zomrel z politických dôvodov. Tieto dôvody však musíme chápať nielen z pozície Piláta, ktorý Ježiša odsúdil ako buriča voči rímskemu cisárovi. Tieto dôvody musíme chápať najmä z pozície Ježiša. On nepoprel, že je kráľom, ale spresnil, že jeho kráľovstvo nie je z nášho sveta a že za svoju kráľovskú úlohu pokladá dať svedectvo pravde.

Rozhovor Ježiša s Pilátom tak, ako je podaný v Jánovom evanjeliu, predstavuje dva pohľady na politiku. Politika z pohľadu Piláta je boj o moc vo svete. Politika z pohľadu Ježiša je boj za svedectvo pravde. Dnešný liturgický úryvok ďalej nepokračuje, ale keď sa pozrieme do evanjelia, dočítame sa, že Pilát zareagoval na Ježiša protiotázkou: Čo je pravda? Bez toho, aby čakal na odpoveď, robil ďalej politiku na svoj spôsob. Vyhlásil, že na Ježišovi nenachádza vinu, ale zároveň poskytol Židom možnosť výberu, koho chcú z politických väzňov oslobodiť – Ježiša alebo istého Barabáša. Keď si vybrali Barabáša, o Ježišovi rozhodol, aby ho ukrižovali. Ako sa možno dočítať v evanjeliu, ešte tomu predchádzalo Pilátovo kľučkovanie. Ježiša pokladal za nevinného, ale dal ho kruto zbičovať, potom sa spýtal, či sú už Židia spokojní, a keď neboli, opätovne sa s Ježišom rozprával a snažil sa ho oslobodiť, napokon však pod vyhrážkami, že prepustením Ježiša postaví sa proti cisárovi, dal predsa len Ježiša ukrižovať. Ježišovo odsúdenie bolo naskrze politickým odsúdením. Celkom jasne tu vidíme, čo je politika ako boj o moc. V takomto poňatí by nik z nás politiku robiť nemal a už vôbec nie kňaz, ktorý káže. Vieme, kedy sme ako kresťania nesprávnemu politizovaniu podľahli? Prípadov je viac, ale napríklad aj vtedy, keď na základe tohto rozprávania z evanjelia sme obvinili Židov ako celok, že sú Ježišovými vrahmi, a osud Židov v dejinách sme vykladali ako Boží trest za zabitie Ježiša. Našou úlohou má byť iná politika – tá na Ježišov spôsob ako boj za svedectvo pravde.

Ako sa takáto politika robí? Predovšetkým musíme porozumieť pravde. Pravda totiž nie je len obyčajná zhoda nejakej výpovede so skutočnosťou: Je to tak, ako hovorím, a bodka... Zväčša sme málokedy ochotní uznať, že naša výpoveď (naša pravda) je od všeličoho závislá: Od spôsobu nášho poznania, od nás samých i od poznávanej skutočnosti samotnej. Ak ide o poznanie, v ktorom sa potrebujem potvrdiť len ja sám, to je ako v tom porekadle: Čo sa babe chcelo... Ak však pravdu nechápeme len ako potvrdzovanie toho, čo sa nám práve páči, čo nám lahodí či vyhovuje, ak nechceme mať len „svoju“ pravdu, otvárame sa pravde, ktorú nemám ja, ale ktorá má mňa, ktorá ma nesie a sprevádza. Je to pravda, akú má napríklad dieťa, ktoré vie a prežíva, že je držané v náručí. Je to pravda, ktorá je zrejmá ako svetlo, čo neoslepuje, ale osvecuje a zohrieva. Je to pravda umožňujúca žiť. Dávať svedectvo takejto pravde je politika na Ježišov spôsob. Je to politika, lebo nejde len o súkromný pocit, ale pravda, ktorá sa overuje v živote mnohých. Ako inak sa dá pravda overiť, ak nie v živote mnohých ako tá, čo naozaj funguje?

Keď v roku1925 vznikol sviatok Krista Kráľa, bola za jeho vznikom tiež politika. Po prvej svetovej vojne rozpadli sa mnohé kráľovstvá, v ktorých vládli králi, čo sa aspoň formálne hlásili k Bohu a cirkvi. Moc v Európe prebrali zväčša ľudia, čo sa s kresťanskou vierou rozišli. V tejto situácii chcela cirkev upozorniť na to, že politika sa nerobí len holým výkonom moci, ku ktorej sa niekto dostane násilím alebo v lepšom prípade voľbami, ale že politika sa robí najmä svedectvom pravde; svedectvom ochrane života ľudského i prírodného, svedectvom solidarite s trpiacimi a chudobnými, svedectvom oslobodeniu pre ubitých a spravodlivosti pre ponižovaných. Nech je takéto svedectvo aj našou politikou, naším skromným príspevkom k uskutočneniu Kristovho kráľovstva!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 359 x