» články » detail článku

Homília - 4. adventná nedeľa (C)

Hebr 10,5-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

20.12.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Tesne pred Vianocami nemá kňaz v normálnej službe temer žiaden čas pokojne si pripraviť svoj príhovor. Niektorí preto odpisujú z internetu a iní len tak vyprávajú hore-dolu. Ja som sa na dnes rozhodol položiť aspoň zopár otázok.

Prvá bola, čo vybrať z biblických čítaní na 4. adventnú nedeľu. Vybral som si úryvok z Listu Hebrejom. Tento list nie je ľahké čítať. Autorom je nejaký vzdelaný kresťan z obdobia okolo roku 90 po Kr. Vo svojom liste sa často odvoláva na Starý zákon, ale nie preto, aby v ňom ostal, ale aby ním potvrdil jeho prekonanie. To ma zaujalo. Doslova píše: Ruší prvé, aby ustanovil druhé. Naša druhá a tretia otázka preto môže byť: Kto a čo ruší? Z textu vyplýva, že rušiteľom je Kristus, a to, čo ruší, sú staré spôsoby nábožnosti. Tie spočívali najmä v prinášaní obetí – na oltároch sa zabíjali zvieratá, kládli sa na ne pokrmy a spaľovali sa na znak toho, že sa čohosi vzácneho odriekame, aby sme si vyprosili milosť u Boha. Autor listu píše, že tieto obety sú zrušené. Ba píše, že Bohu sa nikdy nepáčili a nechcel ich. A čo sa potom Bohu páči?, môže byť naša štvrtá otázka. Odpoveď autor listu vložil Kristovi do úst: Bože, dal si mi telo... Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu (Hebr 10,5-7). Za nový spôsob nábožnosti teda Kristus ustanovil plnenie Božej vôle. Naša už piata otázka môže znieť: Ako to ustanovil? Na túto otázku nájdeme v liste tiež odpoveď: Kristus to ustanovil obetou svojho tela. Stále je pochopenie tohto listu ťažké a naša šiesta otázka preto môže byť: Čo znamená plniť Božiu vôľu obetou svojho tela?

Otázka , čo je plnenie Božej vôle, by mala byť základná otázka každého veriaceho človeka. Ako možná odpoveď sa ponúka, že Božiu vôľu predsa poznáme z prikázaní, zvlášť z tých, ktoré voláme Desatoro, prípadne z ďalších predpisov cirkvi. Našej pozornosti by však nemalo uniknúť, že za to nové, čo je Kristom ustanovené, autor Listu Hebrejom neoznačuje poslušnosť príkazom, ale obetu tela. Keď sa kedysi zabilo na oltári telo zvieraťa, aby sme sa ho zriekli, a tým aktom sa pred Bohom pokorili, teraz je tu obeta vlastného tela, v ktorom plníme vôľu Božiu. Ako, azda v sebazničení? Plniť Božiu vôľu v tele môže pri porovnaní s obetami zvierat znamenať len jedno: Neprenášam to, čo mám urobiť, na niekoho iného, napríklad na baránka, ktorého obetujem, ale ja sa obetujem. Nie tým, že sa zabijem namiesto baránka, ale že naozaj (teda v tele) slúžim a milujem, a to aj za cenu, že ma odmietnu, osočia, zabijú... Toto je to nové, o čom autor listu Hebrejom píše, že Kristus ustanovil.

Možno treba položiť ešte jednu otázku: Ako rozlíšime takúto obetu na Kristov spôsob, lásku aj za cenu odmietnutia a smrti, od obety na spôsob fanatika, ktorý sa týra a zapiera vo svojom tele, a núti k tomu aj iných, a pritom tvrdí, že práve takto sa slúži Bohu? Odpoveď sa nám ponúka v slovách známej adventnej piesne (JKS 21). Ich autorom je vzdelaný kňaz z 19. st. Andrej Radlinský. Prvý verš piesne znie: Roste, nebesá, z výsosti, oblak, prš Spravodlivého; otvor sa, zem, z vnútornosti, Spasiteľa dajže nášho. Je to básnická reč, ktorá pekne vystihuje, ako sa spozná Božia vôľa a jej plnenie: Boh prichádza jemne ako rosa, ako tichý dáždik. Na pohladenie dáždikom jeho láskavej spravodlivosti odpovedáme ako zúrodnená zem, z ktorej vyrazia rastlinky.

Takže nepozerajme dnes až tak do knižiek, kde sú predpisy, aby sme zistili, či plníme Božiu vôľu, ale skôr pozerajme na svoje skúsenosti, ktoré na nás padli ako osviežujúci dáždik. Ak také máme a vďačne sme na ne odpovedali vo svojom tele (teda konkrétne a naozaj) živými prejavmi lásky, sme aj my už v tom novom svete a môžeme mať Vianoce.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 362 x


Top