» články » detail článku

Homília - 3. pôstna nedeľa (C)

Ex 3,1-15 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

28.2.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Niektorí priatelia sa ma pred blízkymi politickými voľbami pýtajú, koho voliť. Neponúkam konkrétnu odpoveď, len jedno prirovnanie. Parlamentné voľby sa v niečom podobajú súťaži krásy alebo ankete o najlepšie auto roka. Misskou sa stane len jedno dievča, na prvom mieste ankety skončí len jedno auto, ale aj dievčatá na ďalších miestach sú dosť pekné a autá na ďalších miestach v ankete sú celkom dobré. Napriek zdaniu, ktoré vytvárajú niektorí novinári a fanúšikovia strán je to pri voľbách podobné. Ak si odmyslíme úplné extrémy, nie je tu žiaden anjel či diabol, ale len niekto trochu lepší a niekto trochu horší. A každý z nás si vyberie podľa svojho vkusu a naladenia.

Ako dôležité vidím však to, aby naše naladenie nebolo len dôsledkom náhodného momentu, jednej chvíle, ale poctivého premýšľania a poctivej viery. Z čoho sa rodí také poctivé poznanie a poctivá viera? Vo Sv. Písme Starého zákona je jedno miesto, ktoré treba pokladať za celkom zásadné. Tým miestom je rozprávanie, ktoré sme dnes počuli z knihy Exodus o zjavení Boha Mojžišovi. Na prvé počutie ide o tajuplnú udalosť. Spomína sa oheň, ktorý žiari, ale nespaľuje. Z toho ohňa potom zaznie hlas, ktorý sa Mojžišovi predstaví ako hlas Boha jeho praotcov – Abraháma, Izáka a Jakuba. Najdôležitejší je dôvod Božieho zjavenia. Boh sa Mojžišovi nezjavuje, aby sa mu dokazoval, že jestvuje, ale zjavuje sa mu, aby mu poukázal na utrpenie ľudí v Egypte, na ľudí, ktorých má Mojžiš pokladať za svojich blížnych. Boh zároveň Mojžiša vyzve, aby týchto ľudí pomohol vyslobodiť z utrpenia. Božie zjavenie vrcholí pri Mojžišovej otázke, keď sa pýta, čo má povedať ľuďom, kto, aký Boh, ho poslal. Boh tajuplne odpovedá, že jeho meno je ja som.

V slovenskom preklade sa uvádza formulácia: Ja som, ktorý som. Nie je to veľmi zrozumiteľné. V nemeckom preklade tohto textu je iná formulácia: Ja som tu. Niekde sa uvádza aj s dodatkom: Ja som tu pre vás. Toto je už jasnejšie. Boh, ktorý oslovil Mojžiša, sa predstavuje ako Boh s nami, Boh, ktorý je tu, ktorý je tu pre nás, pre naše vyslobodenie z utrpenia. Takto dostáva zmysel aj predstavenie sa Boha ako Boha praotcov s ich konkrétnymi menami. Izraeliti (a teda aj Mojžiš) počuli o tom, že ich praotcovia verili v Boha, ktorý ich viedol, ktorý bol uprostred ich života, ktorého skúsili ako tajomného a súčasne blízkeho. Ježiš, keď sa raz odvolal na túto formuláciu, že Boh je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba, povedal, že Boh je Bohom živých, nie mŕtvych. Pred Bohom sú podľa Ježiša naši otcovia a matky nie mŕtvi, ale živí, a dá sa to rozumieť aj tak, že my žijúci dnes nie sme len deťmi tohto jedného momentu, tejto jednej chvíle v roku 2016, ale sme súčasťou príbehov, ktoré nie sú mŕtvymi, zašlými dejinami, ale sú živým pokračujúcim príbehom. Ten príbeh je živý vtedy, ak pomocou toho, čo prežili naši praotcovia, učíme sa rozumieť svojim dnešným príbehom, dnešným situáciám, a nielen rozumieť, ale aj konať.

Otázkou zostáva, kým sme v našom konaní oslovení. Tá otázka sa dá položiť aj tak, či sme oslovení len náladou momentálnej chvíle, napr. pred voľbami reklamou niektorej strany, tvárou niektorého politika, alebo sme oslovení výzvou, akú dostal Mojžiš: Choď, posielam ťa k faraónovi, vyveď z Egypta Izraelcov, môj ľud (Ex 3,10). Možno si povieme, že my sme žiadne Božie zjavenie nezažili, žiaden Boží hlas nepočuli. Zaiste, nie je nič trápnejšie, ako si namýšľať, že práve my sme vyvolení, že práve my máme mobil rovno k Bohu. Ale prečo sa zasa podceňovať a neveriť, že aj nám sa zjaví oheň, ktorý žiari, ale nespaľuje, oheň, ktorý nadchýna a osvecuje.

Keď som bol mladý kňaz, stretával som sa najmä s mladými ľuďmi. Dnes sa za mladých pokladajú ľudia aj do 30-ky, ba aj 40-ky. Pred desaťročiami boli za mladých pokladaní tí, čo mali medzi 15 a 20, stredoškoláci, začínajúci vysokoškoláci a pracujúci v prvom zamestnaní. Keď chodili za mnou, často sa chceli radiť o ich prvých láskach, zaľúbeniach a odľúbeniach. V tých časoch nebolo toľko kresťanských kníh ako dnes a aj tie, čo sme mali, dostávali sme len tajnými cestičkami zo zahraničia. Pamätám si, že medzi knihami, ktoré mi vtedy pomohli, bola aj kniha s názvom Lásky pätnásťročných od francúzskeho kňaza Michela Quista. Páčilo sa mi, ako tento autor, ktorý sa venoval najmä mladým ľuďom z robotníckeho prostredia, viedol mladých k tomu, aby sa angažovali aj politicky, teda bojovali za lepší spravodlivejší svet, robili niečo konkrétne pre trpiacich ľudí, či už išlo ľudí chudobných, starých, osamelých alebo ľudí niekde v Afrike či Južnej Amerike. „Milovať môžeš správne svoje dievča, svojho chlapca len vtedy, ak si nezatváraš oči pred problémami sveta a zapojíš sa do úsilia o jeho zmenu k lepšiemu“, to bola jeho rada a odkaz.

Neplatí to len pre mladých. Starosť o svet, záujem o vyslobodenie trpiacich ľudí, spoločnosti i prírody chráni pred ilúziami, chráni pred falošnými láskami a otvára každého z nás pre jeho pravé povolanie i pre pravú osobnú lásku. Ak si osvojíme takéto naladenie či nastavenie, prestanú byť naše voľby politické i súkromné len náhodnou voľbou a stanú sa reálne zažitým oslobodením.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 285 x