» články » detail článku

Homília - 4. pôstna nedeľa (C)

Lk 15,1-3.11-32 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

6.3.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Spomenul som si na jednu prednášku pre kňazov. Prednášateľ bol kňaz v dosť vysokej cirkevnej pozícii. Hovoril o tom, či môžeme dávať rozhrešenie pri spovedi ľuďom, ktorí nie sú cirkevne zosobášení a žijú spolu: Viete, hovoril nám, ja vás chápem, že chcete byť voči ľuďom láskaví, ale my tým ľuďom musíme hovoriť pravdu. A to znamená povedať im, že sú hriešni, že nemôžu dostať rozhrešenie. Mlčky sme si prenášateľa vypočuli, nik nereagoval. Po ceste domov sme sa niektorí k téme vrátili. Klasická katolícka morálka nesúdi človeka zvonka. Pýta sa na cieľ konania, a zaiste, dôraz kladie aj na prostriedky vedúce k cieľu. Ak dvaja ľudia žijú spolu bez sobáša a ich cieľom nie je sebecké zvádzanie či zneužívanie druhého, ale láska a prijatie zodpovednosti za toho druhého a za spoločnú budúcnosť, máme ľudí povzbudiť, čo majú v tých spôsoboch či prostriedkoch na dosiahnutie dobrého cieľa vylepšiť, ale ich situáciu nemôžeme označiť za úplne zlú. Samozrejme každý prípad je iný, preto treba ľudí trpezlivo počúvať a až potom radiť, ako majú vidieť svoj život a odlíšiť dobré od zlého.

Keď Ježiš rozprával príbeh o márnotratnom synovi, nerozprával o mladom človeku, ktorý by sa dal dokopy s priateľkou, a obaja by namáhavo pracovali, aby si našetrili na bývanie a svadbu. Rozprával o mladom mužovi, ktorý dedičstvo po rodičoch hýrivým životom premárnil. Dôsledkom bola situácia, ktorá sa asi ani nedá výstižnejšie pomenovať ako svinská. Až v tejto situácii mladému mužovi svitlo a rozhodol sa vrátiť. Pripravil si aj krátku reč, ktorou sa chcel predstaviť otcovi. Vo vedomí svojej hriešnosti videl svoju nádej v tom, že ho na otcovskom hospodárstve prijmú aspoň za paholka. O tom, že by sa mohol opätovne zaradiť do rodiny, ani neuvažoval. Podľa Ježišovho rozprávania boli však obavy hriešneho syna zbytočné. Nielenže otec prijal syna späť, ale nepotreboval ani vyznanie jeho hriechov, nepotreboval jeho ospravedlnenie. Naopak, otec bežal synovi v ústrety a prvý ho objal. Hriešny syn sa začal vyznávať z hriechov, ale otec ho vlastne nepočúval, dal ho krásne obliecť a nariadil prichystať hostinu. Tu by mohlo celé rozprávanie skončiť. Na scénu však vystupuje druhý syn, ten dobrý, ten, čo nepremárnil majetok a nezabával sa s ľahkými ženami po baroch. Obvinil otca, že je nespravodlivý, lebo vraj pre neho (poctivého) nikdy hostinu nespravil. Otec na to nemal inú odpoveď, ako že ide o veľké nedorozumenie, ak ten „dobrý“ syn nepochopil, že sú spolu stále a hostinu majú každý deň.

Ako my rozumieme tento Ježišov príbeh? Ak by sme ho chceli brať ako výstrahu pre hriešnikov, že to s nimi nedopadne dobre, triafame vedľa. Celé rozprávanie začína v 15. kapitole Lukášovho evanjelia úvodnou poznámkou, že všetci hriešnici prichádzali k Ježišovi a počúvali ho, a že farizeji a zákonníci (židovskí moralisti) sa nad tým pohoršovali. Máme tu takto predstavené dve možnosti. Môžeme sa stotožniť s jednou alebo s druhou skupinou, zaradiť sa medzi hriešnikov alebo farizejov. K hriešnikom, ktorí prichádzajú k Ježišovi, sa rád zaradí ten, kto skúsil, že zaradiť sa do tejto skupiny znamená, že napriek takpovediac svinskej minulosti nebude nik ponížený, naopak, bude objatý a privítaný. K farizejom a moralistom sa zasa zaradí ten, kto sa nazdáva, že hriešnikom treba povedať pravdu: Ste sviniari, a kým si to nepriznáte a neponížite sa, nemôžete medzi nami robiť ani paholka.

Ale je tu ešte tretia možnosť. Postaviť sa vedľa Ježiša a správať sa ako on, ako otec z jeho príbehu. Niečo nás v takomto kroku však brzdí. Nie je to až tak pocit, že nie sme svätí ako Ježiš, je to skôr pocit, že Ježiš tu nekoná správne. Mnohí sme totiž aj v našej cirkvi vychovaní len morálnymi tabuľkami. Tie majú svoj význam, ako majú význam matematické vzorce a gramatické poučky, ale nefungujú ako priamy návod na použitie. Ježiš poznal tie tabuľky, vedel odlíšiť hriech od čnosti, ale v konkrétnych prípadoch ich nepoužíval. Používal liečenie láskou. Nie pravdou tabuliek, ale pravdou lásky. Je to naivné? Už sme si to raz povedali. Čo je pravda pre dieťa? To, že ho držíš pevne za ruku, keď je neisté, že mu pofúkaš ranu, keď sa rozplače. Ježiš vedel, že pravda aj pre dospelého hriešnika nie je ďalšia informácia o jeho svinskom hriechu, ale podanie ruky, pofúkanie rany, liečenie... Že ide o to isté ako schválenie hriechu, si myslia len farizeji.

Pápež František ohlásil Rok milosrdenstva. Z tých troch možností nás pozýva využiť dve. Najprv sa postaviť medzi hriešnikov, ktorí prijmú objatie milosrdenstva a prejdú premenou, a potom sa postaviť vedľa Ježiša a konať ako on. Žiť pravdou lásky, ktorá lieči teba i mňa, cirkev i politiku. Na nás je, aby sme prakticky dosvedčili, že to nie je naivné, že je to sila, ktorá funguje.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 11 x