» články » detail článku

Homília - 3. veľkonočná nedeľa (C)

Jn 21,1-14 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

10.4.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Každý z nás aspoň trochu sleduje, čo sa deje vo svete. Zväčša to nesledujeme priamo, ale sprostredkovane čiže pomocou médií. Problém je, že väčšina súčasných médií sa nás nesnaží informovať alebo poučiť, ale iba zabaviť.

Z istého pohľadu môžeme i biblické rozprávania brať ako médiá, ktoré nám sprostredkúvajú skutočnosť, ku ktorej by sme sa inak nedostali. Ak väčšinu súčasných médií môžeme označiť za zabávajúce, ďalšie za sucho informujúce, niektoré azda za poučné, ako by sme označili také rozprávanie, aké sme počuli z dnešného evanjelia? Ježiš sa zjavil učeníkom pri jazere; boli loviť ryby; nič nechytili. Na brehu odrazu stál Ježiš; s učeníkmi nadviazal dialóg ako neznámy. Keď ho počúvnu, príbeh sa zdramatizuje, ulovia množstvo rýb, jeden z nich Ježiša spozná, a napokon sa koná hostina, v ktorej Ježiš preberie úlohu hostiteľa. Tento príbeh neoznačujem za informatívny, už vôbec nie za zabávajúci, ale hodnotím ho ako premieňajúci. Toto premenenie nevidím v tom, žeby sa Ježiš v príbehu premieňal – raz by sa skrýval, potom by sa ukázal –, ale v tom, že na svojich učeníkov pôsobil premieňajúco.

Veľkonočné rozprávania o zjavení vzkrieseného Ježiša opakovane oznamujú, že Ježiš sa zjavil ako neznámy, potom sa dal spoznať, a potom sa opäť stratil z očí. Ak tieto podania Ježišovho zjavenia sledujeme povrchne, môžu sa nám zdať rozprávkové – Ježiš sa premieňa, mení roly ako herec v divadle. Ak by to bolo takto, svedectvo týchto zážitkov by nemalo inú hodnotu, akú majú rôzne dojmy či dojatia. Tie sa neodohrávajú vo svete reálnom, ale emocionálnom. Zaiste, emócie sú dôležité, ale samy o sebe nemajú trvalý premieňajúci charakter. Skutočne premieňajúci charakter neprinášajú emócie, ani rozumovanie, ale konanie. Podľa Jánovho evanjelia učeníci spoznali Ježiša po tom, ako konali, ako opätovne šli loviť a spustili siete. Navyše, aj na toto konanie je potrebné ešte čosi ako patentný kľúč, pomocou ktorého sa rozpozná, kto je za bohatým úlovkom. Evanjelium za toho, kto takýto rozpoznávajúci kľúč vlastní, označí ako toho učeníka, ktorého Ježiš miloval.

Takže premenenie, ktoré spôsobuje Ježiš, je jediným hodnoverným potvrdením zmyslu jeho posolstva a jeho vzkrieseného života. Nie prechodné dojmy, ale pozitívne premenená realita. Zjavenie, ktoré sa spomína v 21. kap. Jánovho evanjelia, môže niekto rozumieť ako opis jednorazovej udalosti, ale správnejšie je tento príbeh čítať ako svedectvo o tom, ako aj dnes možno stretnúť vzkrieseného Ježiša. Uprostred všednosti, často prázdnej a smutnej ako neúspešný rybolov, zaznie slovo, aby sme sa do nejakej aktivity pustili ešte raz. Samozrejme, aktivizujúce slovo môže byť tiež prázdne a jalové ako nejaká obchodná či politická reklama. Jestvujú však výzvy, ktoré keď nasledujeme, majú prekvapujúco bohatú odozvu. Že ide o odozvu, ktorú spôsobil Pán, spoznávame pomocou patentného kľúča, ktorým je láska. To vystihuje pomenovanie učeníka, ktorého Ježiš miloval. Nie toho, ktorý Ježiša miloval, ale ktorého Ježiš miloval. Premieňajúce konanie Vzkrieseného nespoznáva ten, kto si myslí, že miluje, ale ten, ktorý vie, že je milovaný.

Je to podobné ako pri zaľúbených ľuďoch. Ak si namýšľaš, že miluješ, možno len obťažuješ objekt svojho záujmu. Ak si však milovaný a si vďačný, odrazu vidíš bohatstvo, ktoré si predtým nevidel. Kresťania z konca 1. stor. nášho letopočtu, ktorí stoja za textom Jánovho evanjelia, pochádzali z veľkého mesta Efez na pobreží Malej Ázie v dnešnom Turecku. Už, keď niekedy v roku 56 po Kr. v tomto bohatom a zhýralom meste pôsobil apoštol Pavol, zažili počas jeho pobytu v meste takú premenu, že ako sa píše v 19. kap. Skutkov apoštolov, všetci, čo bývali v Ázii, Židia i Gréci, počuli Pánovo slovo (Sk 19,10). Ako sa bližšie uvádza, Pavol nielen kázal, ale aj mocne konal a prinášal ľuďom uzdravenie a jeho misia mala veľký úspech. Počas ďalších 30-40 rokov sa odohralo mnoho iných udalostí, keď sa tamojším kresťanom mohlo zdať, že sú neúspešní a Ježiš nie je prítomný. Ak sa však nechali nanovo osloviť, zažili opäť pôsobenie vzkrieseného Pána. O tejto skúsenosti svedčí rozprávanie o Ježišovom zjavení pri jazere. Nedeje sa len raz, ale opakovane, ak sa necháme osloviť a medzi sebou máme niekoho, kto si nenamýšľa, že miluje, ale vie, že je milovaný. Máme takúto skúsenosť? Sme schopní pomocou lásky, ktorou sme milovaní, vidieť bohatstvo premeny okolo nás a v nás? Alebo sa necháme len zavádzať svetskými médiami či naopak strašiť cirkevnými pesimistami, ktorí vidia v dnešnom svete iba úpadok a skazu?

Keď pred niekoľkými týždňami boli u nás na návšteve rehoľné sestry sv. Vincenta, rozprávali nám o mnohých telesných a duchovných uzdraveniach, ktoré sa dejú aj dnes, keď sa ľudia modlia, veria a milujú. Na záver som im povedal, aby medzi svoje svedectvá zaradili aj nejakú udalosť, keď ľudia zažili niečo boľavé a ťažké, a predsa to rozpoznali ako Boží dar. Vtedy mi jedna z tých rehoľných sestier povedala, že to zažila, keď zomrel jej mladší brat. Ak nehľadáme rozprávky, ale zjavenia Vzkrieseného, naozaj spoznáme, kde všade koná Pán, a naučíme sa jeho konanie odomykať kľúčom lásky, ktorou sme milovaní...


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 7 x