» články » detail článku

Homília - 4. veľkonočná nedeľa (C)

Jn 10,27-30 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

17.4.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Z príležitosti slávenia sobášov dostávam od mladomanželov sobášne oznámenia. Niektoré sú len informačné, ďalšie poetické a niektoré obsahujú aj pokus o humor. Všetky sobášne oznámenia však oznamujú najmä lásku: Sme svoji, odteraz spoločne, ľúbime sa, našli sme sa... V takých a podobných slovných spojeniach opakuje sa vyznanie lásky dvoch ľudí.

Dnes sme z Jánovho evanjelia čítali slová, ktoré znejú veľmi podobne – ako vyznanie lásky. Ježiš hovorí: Moji ľudia, moji priatelia a priateľky ma počúvajú, poznáme sa, kráčame spolu, neopustíme sa, nik sa nebude cítiť stratený. Spolu sme vo väčšom náručí, ako je to naše, sám Boh nás drží, ja som s Bohom zajedno a vy ste so mnou... Rozdiel oproti vyznaniu lásky dvoch ľudí je v tom, že Ježiš a jeho „ovečky“ nie sú v rovnocennom postavení. Ježiš je v pozícii toho, ktorý sa stará, preto sa predstavuje ako pastier, ktorý je dobrý.

Vzťah pastiera a oviec sa dá predstavovať rôzne. Ak by sme obraz z evanjelia nepoznali, asi by nám ani nenapadlo vidieť vzťah pastiera a oviec ako vzťah lásky, dokonca tej najobetavejšej. Keď som bol chlapec, chodievali sme s otcom na prechádzky k rieke Váh. Tam som často videl, ako sa pasú kravy a pastier sedí niekde pod stromom v chládku. Zväčša tí pastieri dobytka boli jednoduchí ľudia, ktorí stádo dokázali zaviesť na správnu lúku, a potom večer priviesť späť. Nič vznešené v tom nebolo. V súčasnosti, keď idem autom po vidieku, na lúkach vidím častejšie kone ako kravy, a ovce len celkom výnimočne. Na Devínskej Kobyle sa od istého času chovajú kozy, ale tie sa tam nachádzajú z ekologických dôvodov. Vzťahy ľudí a chovných zvierat sú pracovné a vecné, milé a nežné sú len na obrázkoch v detských knižkách.

Ak chceme lepšie porozumieť obrazu dobrého pastiera, ako je podaný v Jánovom evanjeliu, musíme si uvedomiť, že u Ježiša je tento obraz už obrazom obrazu, je inovovaný, použitý druhotne. Na rozdiel od našich čias bol obraz dobrého pastiera v Ježišovej dobe vnímaný v jasných politicko-náboženských súvislostiach. Vedúce spoločenské a náboženské osobnosti v Izraeli boli oddávna nazývané pastiermi. Podobné to bolo aj v iných krajinách južnej Európy a Blízkeho Východu. Pastiermi boli kniežatá a králi, a tiež kňazi, najmä, ak mali mocenskú, nielen rituálnu pozíciu. To bol ten prvotný obraz, prenesený do sveta ľudí zo vzťahu pastiera a zverených zvierat: Obraz vladára, ktorý sa stará. V našej reči podnes používame pojem „starosta“ pre najvyššieho predstaviteľa obce či mesta.

Ježiš tento obraz použil druhotne ako obraz obrazu, aby sa vymedzil voči vtedajším vladárom a kňazom, voči tzv. autoritám. Ak sa pozrieme na predchádzajúce riadky v 10. kap. Jánovho evanjelia, vidíme, že pred slovami: moje ovce počúvajú môj hlas, spomína sa spor medzi Ježišom a Židmi. Tí mu vyčítajú, že zavádza, že nehovorí otvorene, a Ježiš odpovedá, že si nerozumejú, lebo rozumieť si môže iba s tými, čo ho počúvajú, s tými, ktorí skúsili, že im garantuje ochranu a život, ba že im poskytuje aj ochranu samotného Boha Otca. Ak sa do 10. kap. Jánovho evanjelia pozrieme ešte raz, vidíme, že po slovách o Ježišovi ako dobrom pastierovi, Židia berú do rúk kamene, aby ho ukameňovali (Jn 10,31).

Ak teda dnes máme pochopiť obraz dobrého pastiera a oviec, malo by nám byť jasné, že je to obraz, ktorý Ježiš použil v spore o pravú autoritu. Pritom Ježiš nebojoval ani tak o svoju autoritu, ale viac o správne chápanie akejkoľvek autority, najmä tej, ktorá je zdôvodnená nábožensky. Autorita, moc v Ježišovom poňatí, je starostlivým konaním z obetavej lásky, navyše vychádzajúcej z jednoty so samotným Bohom ako Otcom, ako zdrojom darujúcej sa a starajúcej sa Lásky. Pre Ježiša autorita na základe samotnej funkcie veľa neznamenala. Spoločnosť zaiste nemôže fungovať v stave neustáleho spochybňovania, hádok (kto je pre koho autorita), ale na druhej strane ľudia vo funkciách, ktorí nemajú tzv. prirodzenú autoritu, nič zmysluplné urobiť nedokážu. V súčasnosti máme problém navyše, keď veľký vplyv majú médiá, ktoré si vytvárajú vlastné autority (tzv. celebrity). Zdá sa, že týmito médiami sa zvlášť mladí ľudia nechajú ľahko ovplyvniť či, presnejšie, ohlúpiť.

Naša cirkev by sa nemala hlásiť k autoritám len na základe funkcie a už vôbec nie k umelým autoritám z médií. Preto vás prosím, vás, ktorí ste veriaci, neberte ani mňa, vášho kňaza, ani biskupov, ani pápeža za autoritu len preto, že máme funkciu v cirkvi. Ceňte si kňaza, ak ste pri ňom pocítili, že miluje, že sa stará, že vás podrží, a zasa nie preto, že on sám je dobrý, ale preto, že dôveruje Bohu, jedinému pastierovi, ktorý je naozaj verný a dobrý. A prosím, všímajte si a oceňte medzi sebou aj ďalšie osobnosti, mužov a ženy, ktorým môžete veriť, lebo dôverujú Bohu, a preto sa dokážu aj obetovať, aj milovať.

Pred pár rokmi jeden pán biskup pri svätení kňazov s obľubou dával za príklad disciplínu v armáde: Stal si sa vojakom cirkvi, poslúchaj, nepýtaj sa; rob, čo ti povedia! Keď som to počul, vždy som si hovoril: Veď je to úplne naopak! Nie vojenská poslušnosť tých, čo nevedia, ako im pôjde „o krk“, ale vedomá láska tých, čo sami nasadzujú svoj krk, je zárukou pravej autority, ktorú podľa Ježiša nasledujeme. K láske a autorite na jeho podobu si pomáhajme, takú si chráňme, takú lásku a autoritu si pestujme!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 10 x