» články » detail článku

Homília - Najsv. Trojica (C)

Rim 5,1-5 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

22.5.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Dnes v našom kostole máme umiestnené tablo detí, ktoré dnes a o týždeň idú na Prvé sv. prijímanie. Na table je znázornená zelená lúka a obrázky našich detí. Obraz pripomína príbeh o rozmnožení chleba, ktorý poznáme z evanjelia (Lk 9,10-17). Podľa toho príbehu prišlo raz za Ježišom veľa ľudí. Bolo to na odľahlom mieste ďaleko za mestom. V našich podmienkach si takéto zhromaždenie vieme predstaviť napríklad niekde na púti, na nejakom hudobnom festivale alebo športovom podujatí. V horšom prípade zíde sa niekde tisíce ľudí preto, lebo sa stalo nešťastie, a oni narýchlo opustili svoje domovy.

Ťažko povedať, či ľudia, ktorí šli za Ježišom, hľadali nejakú atrakciu alebo chceli zažiť niečo výnimočné. Napovie nám začiatok 9. kap. Lukášovho evanjelia, kde sa píše, že Ježiš raz poslal svojich dvanásť apoštolov do mestečiek a dedín. Apoštoli mali ísť k ľuďom bez akéhokoľvek vybavenia, bez jedla a peňazí. Mali sa s ľuďmi spriateliť a nejaký čas s nimi stráviť. Cieľom malo byť ohlasovanie radosti a uzdravovanie z rôznych neduhov. Ako čítame v 9. kap. Lukášovho evanjelia, apoštoli boli takí úspešní, že zvesť o ich činnosti sa dostala až do vyšších politických kruhov. Keď sa vrátili za Ježišom, chceli sa v pokoji o všetkom porozprávať. Netušili, že v ľuďoch vzbudili také očakávania, že mnoho z nich ich bude nasledovať. Ako sa píše v evanjeliu, keď tí ľudia prišli za nimi, Ježiš sa im venoval, rozprával im o Božom kráľovstve, čiže o takom svete a takom spôsobe života, v ktorom je radosť žiť, a tých, čo to potrebovali, uzdravoval. Celá udalosť musela vzniknúť veľmi spontánne, keďže ľudia si so sebou nevzali jedlo a nič na prenocovanie. Vtedy apoštoli poradili Ježišovi, aby ľudí poslal domov. Stalo sa však čosi navyše. Ježiš vyzval svojich apoštolov, aby oni dali ľuďom jesť. Najprv sa zdráhali, potom však ľudí zorganizovali. Ježiš sa pomodlil nad niekoľkými kúskami chleba a rýb, ktoré niekto priniesol, začal to deliť a rozdávať, a ostatní sa pridali. Napokon sa všetci najedli.

Keď počúvame tento príbeh z evanjelia, máme pokušenie predstavovať si, že celá udalosť sa udiala na spôsob slovenskej rozprávky, ktorá sa volá: Stolček, prestri sa! Keď si však pozorne všímame rozprávanie evanjelia, musíme vidieť, že udalosť sa zrodila z Ježišovej iniciatívy, do ktorej od počiatku zatiahol svojich učeníkov. Zrodila sa z iniciatívy priniesť ľuďom radosť a zdravie. Radosť a zdravie nemali priniesť nejakým krátkodobým rozveselením, ale absolútne nezištným správaním, priateľstvom, záujmom o starosti a trápenia ľudí. Radosť a zdravie niekedy získame profesionálne, ako keď nám niekto krásne umelecky niečo zahrá, alebo keď nám pomôže lekár na základe svojich odborných vedomostí. Príbeh s Ježišom nám oznamuje, že na tej najzákladnejšej úrovni, ktorá je prístupná všetkým, sa radosť a zdravie rozdávajú priateľstvom a modlitbou.

Naši starí ľudia kedysi o dobrom človekovi vravievali, že taký človek má Boha pri sebe. Aký je ten Boh dobrého človeka? Apoštol Pavol, ako to dnes čítame z jeho Listu Rimanom, raz napísal, že kto je ospravedlnený z viery, žije v pokoji s Bohom skrze Ježiša Krista, a vtedy je v človeku akoby rozliata Božia láska skrze Ducha Svätého, ktorého sme cez Ježiša dostali. Apoštol Pavol to napísal dosť slávnostne, ale v zásade ide o to, že my ľudia sa správame podľa toho, akého Boha máme pri sebe. Vieme, že na Boha sa niekedy odvolávajú aj ľudia, ktorí nešíria radosť, ale strach a bolesť. Hovoria o Bohu, ale nik za nimi nejde, lebo neuzdravujú, nedávajú radosť, nikoho nenasýtia. Aký je to potom Boh? Ježiš mal takého Boha pri sebe, že radosť šíril, že uzdravoval a sýtil. Ba aj v ostatných ľuďoch vzbudil takého ducha, že aj oni šírili radosť, že uzdravovali a sýtili. Teda žiaden Stolček, prestri sa!, ale Ježišov Boh, ktorého máš pri sebe. Boh ako otec a mama, Boh ako Ježiš, Boh ako láska. My kresťania tomuto Bohu niekedy hovoríme i Svätá Trojica. Preto sa v jeho mene žehnáme na trikrát: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Také prežehnanie je asi prvá modlitba, ktorú naučíme malé deti. Nezostaňme však pri prežehnaní, majme aj Boha pri sebe. Čím lepším sa to dá dosiahnuť ako samotným Ježišovým konaním, takým, pri ktorom ako on sa s ľuďmi rozprávame, uzdravujeme, modlíme sa a delíme sa o chlieb.

Do tohto Ježišovho konania sa zasväcujeme pri každej sv. omši. Skutočne sa nám to podarí len vtedy, ak sa na Ježiša nehráme, ale poctivo hľadáme skúsenosť s jeho Bohom, a potom z tej skúsenosti ideme medzi ľudí a vyskúšame si, či dokážeme šíriť radosť a uzdravovať. Ak áno, vieme, že slovo, ktoré sme počuli, bolo naozaj Božie, a prijímanie, ktorého sme sa zúčastnili, bolo naozaj sväté.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 20 x