» články » detail článku

Homília - 13. nedeľa cez rok (C)

1Kr 19, 16b. 19-21; Gal 5,1.3-18; Lk 9,51-62 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

26.6.2016, nedeľa

Autor: Tomáš Jendruch


Bratia a sestry, milí priatelia, končí sa školský rok, začína sa leto, čas prázdnin, dovoleniek. Naša Devínska je v tomto období takmer vyľudnená, mnohí si nenecháme ujsť príležitosť a odídeme z horúcej Bratislavy do rôznych kútov Slovenska k svojim príbuzným alebo na iné obľúbené miesta, možno aj do zahraničia. Niektorí z vás možno využijete čas a urobíte si púť do niektorého pútnického miesta. Začiatok júla je spojený s viacerými púťami, o týždeň sa koná najväčšia mariánska púť na Levočskej hore, mnohí pôjdu na sviatok sv. Cyrila a Metoda do Nitry, množstvo pútnikov z Východného Slovenska radi chodia na odpust do Gaboltova, Stropkova, na Staré Hory, onedlho mladí aj s našim pánom kaplánom poputujú na svetové dni mládeže do Krakova, atď. Kto z vás bol niekedy na takejto púti, tak máte určite skúsenosť, že s cestovaním sú často spojené rôzne ťažkosti, prekážky, nepohoda, únava. Ak aj napriek tomu všetkému ostaneme v dobrej nálade, ak nás to všetko nezlomí, dokážeme si odniesť krásny hlboký duchovný zážitok, ktorý v nás ešte dlho rezonuje, možno nám ostane aj spomienka na celý život.

V dnešnom evanjeliu sme počuli, že Ježiš sa pevne rozhodol putovať do Jeruzalema. Napriek tomu, že tušil, že na konci tejto púte ho čaká umučenie a smrť, neodradilo ho to. Počuli sme, ako ho cestou stretávajú rôzne ťažkosti, odmietnutie a neprijatie, únava a hlad. Napriek všetkému putuje ďalej a svojim učeníkom dáva lekciu z trpezlivosti a tolerancie. Zároveň ich učí vytrvalosti a odvahe čeliť prekážkam. Milí priatelia, aj náš vlastný život je takouto púťou. Ako nasledovníci Ježiša okamihom nášho krstu sme nastúpili na našu životnú púť, na cestu nasledovania jeho príkladu, na cestu budovania Božieho kráľovstva. Na jej konci náš čaká radosť, neutíchajúca radosť z našej spásy, radosť z nášho stretnutia s Ježišom a s tými, ktorých sme v živote mali radi. Poznáme začiatok našej životnej púte, poznáme tiež koniec, ktorý na nás čaká. Ako naplníme ten čas, ktorý je medzitým? Kým ešte len putujeme do cieľa, sme často vystavení rôznym ťažkostiam, nepohode, frustrácii a nepochopeniu. Ako to všetko prekonať, akým obsahom naplníme našu vlastnú cestu?

Odpoveď si musí nájsť každý z nás sám. Ide o život každého jedného z nás, ktorý je jedinečný. Možno čosi ako istý návod, radu, pokyny pri nasledovaní Ježišovho príkladu nájdeme v dnešných čítaniach. Počuli sme, že v 1. čítaní z 1. Knihy kráľov prorok Eliáš povoláva mladého Elizea, aby sa stal jeho nasledovníkom. Ten súhlasil, no najprv si vyžiadal čas na to, aby sa rozlúčil s rodičmi... Ježiš je rezolútnejší, trvá na tom, že každý, kto chce s ním nastúpiť na spoločnú cestu a nasledovať ho, musí opustiť úplne všetko a neobzerať sa dozadu. Ani my sa neobzerajme. Neobzerajme sa za tým, čo sme zanechali, akých možností sme sa vzdali, príp. čo všetko sme prepásli. Nevracajme sa k tomu, akými sme boli v minulosti, aké sme mali ideály, túžby, ciele. Žime dnešok. V pomenovaní „kresťan, kresťanka“ je vyjadrené, že patríme Kristovi. Ako jeho nasledovníci sa zdokonaľujme na našej ceste dnes a každý ďalší deň, ktorý na nás čaká. Dennodenne sa povzbudzujme a obnovujme si naše rozhodnutie ísť ďalej.

Pavol v 2. čítaní poukazuje na to, že máme obrovský dar, a to je naša vlastná sloboda. Na našu slobodu nám ani Boh nedokáže siahnuť. Sme povolaní pre slobodu! V tejto slobode sa môžeme rozhodnúť, ako naložíme so svojím životom, čím ho naplníme. Zároveň Pavol citoval Ježiša, ktorý nám dáva aj určitý recept na to, aby sme dokázali nášmu životu dať zmysluplný obsah. Ježiš nám radí týmito známymi slovami: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Milí priatelia, koľkokrát sme už počuli tieto slová! Darí sa nám podľa nich žiť? Alebo skôr platí to, čo Pavol hovorí ďalej: Ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili? Každý z nás už prešiel určitú etapu cesty. Keď sa nad tým zamyslíme, zistíme, že niekedy sme boli Pánovi bližšie, inokedy bol Pán ďaleko. Pápež František na túto tému hovorí: Kresťanskému srdcu prináša úžitok, ak si spomíname na svoju cestu. Ako ma Pán priviedol až k sem. Ako ma viedol za ruku. A ako som niekedy povedal Pánovi: Nie. Choď preč! Nechcem! Pán čaká. Je úctivý. Je treba si to pamätať. Mať na pamäti svoj život a svoju cestu často a opakovane... V srdci sa má rodiť vďačnosť Pánovi. On nikdy neprestáva putovať našimi dejinami. Koľkokrát sme pribuchli dvere pred Ježišom. Koľkokrát sme sa robili, že ho nevidíme, a neverili sme, že je s nami. Koľkokrát len sme zapreli spásu (toľko pápež František).

Milí priatelia, koľko nedokonalostí, chýb, omylov je v nás! Ale nech nás to neodradí! Skúsme sa zbaviť týchto našich nedostatkov. Vyzývam vás, bratia a sestry, využívajme aj v tomto Jubilejnom roku milosrdenstva častejšie možnosť, ktorú ako katolíci máme – inštitút sviatosti zmierenia, sv. spovede. Nehanbime sa pred kňazom vyznať z našich pokleskov. Aj pápež František nás k tomu vyzýva, keď hovorí: Pán sa nikdy neunaví odpúšťať nám hriechy, to len my sa unavíme prosiť ho o odpustenie.

Za chvíľu, keď sa budú na oltár klásť obetné dary, pridajme k nim všetky naše problémy a starosti a poprosme Ježiša, aby nám dodal síl plnohodnotne putovať našimi životmi. Využime zmysluplne ten čas, ktorý pred sebou máme, aby sme raz spolu so žalmistom mohli povedať: Pána som mal vždy pred očami, a pretože bol po mojej pravici, nezakolísal som sa. Preto sa moje srdce raduje a moja duša plesá...


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 24 x