» články » detail článku

Homília - Sv. Cyril a Metod

Mt 28,16-20 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

5.7.2016, utorok

Autor: Karol Moravčík


Kresťanstvo sa označuje za misijné náboženstvo, teda náboženstvo, ktoré sa snaží získať ďalších priaznivcov či prívržencov. O tom svedčí aj čítanie z dnešného evanjelia, podľa ktorého Ježiš posiela svojich učeníkov do celého sveta, ku všetkým národom. Keď to berieme pozitívne, tak svoju misiu chápeme ako otvorenosť k priateľstvu, v ktorom sa s inými, možno donedávna cudzími ľuďmi, podelíme o to, čo máme najvzácnejšie, zvlášť o svoju vieru, vieru ako bohatstvo od Boha. Šírenie viery sa však zaiste dá chápať aj ako propaganda, ktorou iných obťažujeme. Alebo naša náboženská misia môže dokonca vychádzať z predstavy, že všetci, ktorí neveria ako my, sú zlí ľudia, a preto sa ich pokúsime k našej viere priam donútiť.

V 9. stor., v čase, keď k našim predkom prišli sv. Cyril a Metod, mali ľudia v Európe so šírením kresťanskej viery už rôzne skúsenosti. Po rozpade Rímskej ríše sa v Európe usídlili nové národy, ktoré kultúrni Rimania právom pokladali za barbarské. Kresťanská viera medzi barbarmi prežila, ale len vo forme, ktorá sa dá prirovnať oázam na púšti. Kresťanstvo prežilo najmä vo zvláštnych prostrediach, ako boli mníšske komunity, kláštory, ktoré boli zväčša umiestnené mimo hlavných ciest uprostred prírody. Z týchto duchovných, ale aj kultúrnych a ekonomických centier, sa viera a kultúra šírili do okolia. Keď sa niektorý vladár oboznámil s kresťanstvom a bol natoľko inteligentný, aby pochopil, že pomocou kresťanstva môže mimoriadne posilniť svoju krajinu, začal kresťanstvo podporovať. Z mníchov si urobil svojich radcov a z biskupov svojich ministrov a županov. Kresťanský vladár začal stavať kostoly, školy a sociálne ústavy, ktoré zveril do starostlivosti cirkvi. Cirkev dostala od vladára aj pozemky a lesy, aby mala z čoho udržiavať školy, kostoly a nemocnice. V niektorých krajinách sa podpora šírenia kresťanstva stala neoddeliteľnou od podpory kráľovskej moci. V týchto prípadoch niekedy vladári siahli aj k násiliu, aby svojich poddaných alebo susedné národy donútili dať sa pokrstiť.

Civilizovaná Európa ako-tak prežila na Východe, teda v dnešnom Grécku a Turecku. Byzantskí cisári a ich dvor mali samozrejme tiež svoje hriechy a usilovali sa rozšíriť svoju moc, ale kresťanská viera sa z Byzancie šírila najmä kultúrou a vzdelanosťou. Z tohto prostredia k nám prišli ako misionári v druhej polovici 9. stor. sv. Cyril a Metod. Poslal ich na žiadosť Rastislava, vladára Veľkej Moravy, sám byzantský cisár, ale neposlal ich predovšetkým ako vyslancov svojej politiky, lež ako učiteľov viery. Dnes vieme, že kresťanstvo vtedy na našom území už jestvovalo, že už kde-tu stáli kostoly a časť šľachty, vlastníkov pôdy, už bola pokrstená. Na našom území vtedy pôsobili najmä mnísi z Nemecka a severného Talianska. Príchodom sv. Cyrila a Metoda sa situácia zmenila. Oni si dali za cieľ založiť školy, v ktorých sa učilo všetko počnúc písaním a čítaním až po vyššie formy vzdelania, ktoré mali poslúžiť najmä príprave na kňazstvo. Kresťanstvo pomocou vzdelávania domácich ľudí malo sa dostať na vyššiu úroveň, na kresťanstvo, ktoré by sa prihováralo srdcu i rozumu našich predkov. Tomu malo slúžiť aj vlastné slove(a)nské písmo a slove(a)nská liturgia.

Vieme, že spočiatku sa dielo darilo, že sv. Cyril a Metod dali vyštudovať desiatky, možno stovky mladých mužov z územia Moravy, dnešného Slovenska a dnešného západného Maďarska, a že v Ríme obhájili svoj spôsob šírenia kresťanstva. Neskoršie politické spory, žiarlivosť zo strany nemeckých kňazov a celková zmena situácie spôsobili, že dielo sv. Cyrila a Metoda sa viac ako na Morave a Slovensku ujalo v iných slovanských krajinách. Ale to je už iný historický príbeh.

Pre nás môže byť zaujímavé, že od II. vatikánskeho koncilu (1962-1965) sa spôsob misie, hlásania evanjelia, ako to robili sv. Cyril a Metod, stal príkladom pre celú cirkev. Cirkev povedala jasné nie násiliu, podceňovaniu iných, ako aj neúcte voči iným náboženstvám, kultúram a ešte nepokrsteným národom. Trendom sa malo stať priateľské ohlasovanie viery, snaha o porozumenie, rast vo vzdelanosti, šírenie náboženstva ako radosti evanjelia. Vieme, že každý to podnes nechápe ani v takých tradične kresťanských krajinách, ako je naše Slovensko. Keď sa pred pár dňami pýtali novinári pápeža Františka na zarytých konzervatívcov v našej cirkvi, odpovedal: Robia si svoju prácu a ja si tiež robím svoju. Túžim po otvorenej, chápajúcej cirkvi, ktorá bude sprevádzať zranených ľudí. Oni na všetko vravia nie. Klince sa však dajú vytiahnuť len vtedy, keď ich ťaháte smerom nahor, nie keď ich tlčieme po hlave...

Podobne to už pred viac ako tisíc rokmi videli aj sv. Cyril a Metod. Ak to tak, žiaľ, nevidia v našej cirkvi všetci, nech to nie je pre nás dôvod na pesimizmus, ale povzbudenie k zápasu o cirkev, ktorá bude cirkvou kultúry, vzdelanosti a najmä radosti evanjelia.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 7 x