» články » detail článku

Homília - 18. nedeľa cez rok (C)

Kol 3,1-5.9-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

31.7.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď sme sa s naším diakonom Tomášom rozprávali o biblických textoch dnešnej nedele, spomenul mi, že slovo márnosť, ktoré sa nachádza v dnešnom liturgickom texte z knihy Kazateľ, znie v hebrejčine ako hebel a dá sa prekladať ako para, fúknutie do vzduchu, tiež ako fuč či fuk. Niekedy sú naozaj fuč všetky výsledky našej námahy a práce. Táto skúsenosť môže zvádzať k presvedčeniu, že, čo robíme, nemá veľký zmysel. Niekoho to môže priviesť až k pasivite, odovzdanosti voči osudu. To iste nebolo cieľom biblického autora, skôr mu šlo o napomenutie, aby sme hľadali to, čo pretrvá, čo sa nestratí ako pierko vo vetre.

Keď sa pozrieme na dnešný citát z Listu Kolosanom, zdá sa, že apoštolovi Pavlovi je úplne jasné, čo pretrvá, a tiež, kde to hľadať. On presvedčivo píše: Je to hore, tam, kde Kristus sedí po pravici Boha. Keď sa pýtame, ako to môže tvrdiť, dá nám nečakanú odpoveď: Veď ste zomreli a váš život je spolu s Kristom ukrytý v Bohu (Kol 3,3). Potom Pavol prechádza k etike, pripomína, čo nemáme robiť, a použije obraz o vyzlečení starého človeka, aby toho nového opísal ako človeka, ktorý už nie je príslušníkom nejakého národa, nejakej kultúry, nejakej sociálnej skupiny, ale je celkom v Kristovi, je Kristov človek.

K porozumeniu Pavlových slov sa dostaneme azda najľahšie od tej etiky. Ale všimnime si, čo je modelom tejto etiky. Nie je to nejaký zoznam pravidiel. Nie je to ani zoznam nejakých zvláštnych predsavzatí, ako keď niekto sľúbi, že nebude piť alkohol, že nebude jesť mäso alebo nebude pozerať televíziu ani internet. Áno, Pavol píše o umŕtvovaní, ale nespomína, že nám nemá chutiť jedlo, nápoje či ľudská láska. Pod umŕtvovaním myslí, aby sme umŕtvili (zabili) svoje zlé žiadostivosti, teda hriechy. A nezabúda povedať, kedy sa to podarí. Nie tak, že sa donútime asketicky žiť, že vycvičíme svoju psychiku a vôľu. Modelom kresťanskej etiky je Kristus. Jeho ako ideál či model dosiahneme vtedy, ak svoj život spojíme s ním. Oproti hriešnemu životu teda nie je alternatívou askéza, ale Kristus – dramaticky povedané: zomretie s Kristom.

Ako sme si už povedali minulú nedeľu, ľudia, ktorí sa stali kresťanmi v druhej polovici 1. st. n. l., boli jednak ovplyvnení náboženskými predstavami a praktikami pohanov a tiež predstavami a praktikami Židov. Niekedy sa to premiešalo, čo bol aj prípad kresťanov v mestách Malej Ázie. V pohanskom náboženstve vládol strach. Ľudia verili, že bohovia osudovo rozhodujú o živote človeka. Občas však bolo dovolené vypustiť ventil. Vtedy sa pohania sťa bez rozumu oddávali pitiu, jedeniu a sexu, niekedy i násiliu. Takéto konanie sa pokladalo za božské (bohovské). Podľa pohanov totiž bohovia nie sú ničím obmedzovaní a ľudia, keď sa oddávajú bezhranične svojim vášňam, môžu sa im nachvíľu podobať. Oproti týmto primitívnym predstavám niektoré pohanské školy a kulty snažili sa aktivizovať rozum a vôľu. Spojenie s duchovnými silami vesmíru (anjelmi) sa malo dosiahnuť cvičením pevnej vôle a vznešenými úvahami. Také bolo aj učenie, ktoré s prímesou židovského náboženstva zachytilo časť kresťanov v Malej Ázii.

Oproti týmto trendom apoštol Pavol stavia ideál života v Kristovi. Aby sa ten život vydaril, nestačí kde-tu niečo od Krista prevziať. Je potrebné zomrieť starému človeku, vyzliecť si ho, ako sa pri krste vyzliekli staré šaty. Toto vyzliecť či dokonca zomrieť znamená prijať Krista. Pavol povie, že sa naňho treba dívať hore, teda ako na vzkrieseného, ktorý je po pravici Boha. Pavol tu hovorí z vlastnej skúsenosti. On sa neučil kresťanstvu pozorovaním (pozemského) Ježiša, jemu sa zjavil vzkriesený Ježiš Kristus. Tento Kristus nehovorí: Vycvič si najprv rozum, ovládni svoju vôľu... On nám dáva skúsenosť svojej lásky. Lebo len vtedy, ak skúsime jeho lásku, prestaneme slúžiť svojim vášňam, či už ide o slepé žiadostivosti tela alebo duchovnú pýchu.

Bola u mňa priateľka, ktorá sa venuje divadelnej vede. Spomínala, že SND nedávno pripravilo inscenáciu diela Fanny a Alexander od švédskeho režiséra Ingmara Bergmana. Tvorcovia inscenácie dielo predstavili ako spor medzi askézou a slobodou. Bergman bol synom evanjelického biskupa, ktorý bral náboženstvo veľmi prísne. Vo svojich dielach sa Bergman temer po celý život vyrovnával s otcovou výchovou. Priateľka kritizovala zúžené zameranie inscenácie len na spor medzi askézou a slobodou. Skutočné riešenie nie je prísna askéza ani nezriadené (slobodné) vzťahy, ale kresťanstvo, ktoré sa nemračí na človeka a pomáha mu nájsť radosť a dôveru. Tak píše aj Pavol: Nadovšetko sa odejte láskou, ona je zväzkom dokonalosti (Kol 3,14).

Dnes sa v Krakove zavŕši stretnutie pápeža Františka s mladými ľuďmi z celého sveta. V piatok sa František mladým prihovoril takto: Ľudstvo dnes potrebuje mužov a ženy, potrebuje mladých ako ste vy, ktorí nechcú žiť svoj život polovičato, ľudí, ktorí sú pripravení vydať svoj život v nezištnej službe najchudobnejším a najslabším, v nasledovaní Krista, ktorý sám seba daroval pre našu spásu... Pokiaľ niekto, kto sa nazýva kresťanom, nežije, aby slúžil, potom neslúži životu. A svojim životom zapiera Ježiša Krista
.
Toto nech je naša alternatíva, náš spôsob života, aby sme nežili márne, aby náš život nebol ako fuč...


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 62 x