» články » detail článku

Homília - 20. nedeľa cez rok (C)

Hebr 12,1-4 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

14.8.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Asi len málokto sa počas svojho života vyhne tomu, aby si z niektorých ľudí „nevyrobil“ nepriateľov. Niekedy to nepriateľstvo môže začínať v nás. To je vtedy, ak po niečom až tak túžime, že si to berieme aj násilím, manipulujeme s inými, osočujeme a pod. Ale môže byť aj tak, že sa správame normálne, sme otvorení, úprimní, a s prekvapením zistíme, že iní sa nami cítia ohrození; pokladajú nás odrazu za nepriateľov. V takom prípade sa s tým veľa urobiť nedá. Niektorí ľudia, čo mi chcú dobre, mi občas radia: Nehovor, nepíš, nepodpisuj sa; vyrobíš si nepriateľov! Ako však počúvnuť takúto radu?! To je podobné, ako keď apoštol Peter radil dobromyseľne Ježišovi, aby sa nepúšťal do sporu so židovskými veľkňazmi v Jeruzaleme, a Ježiš Petra rázne odmietol s tým, že Peter mu v tejto veci radí ako diabol (Mt 16,23).

V texte 12. kap. Listu Hebrejom autor píše, aby sme zo seba zhodili všetku príťaž a hriech a vytrvalo bežali vo svojom závode, a to s očami upretými na Ježiša. Autor listu nie je známy, bol to asi niekto z Pavlových žiakov. Jeho text ani nie je listom, je to skôr prednáška. V tej 12. kap. píše o Ježišovi, že si mohol vybrať radostný život, ale vybral si kríž, nezľakol sa potupy a teraz je u Boha. Potom ešte dopĺňa, že Ježiš nám môže byť vzorom ako znášať protivenstvá od hriešnikov a ako v boji proti hriechu zápasiť až do krvi.

Čo si pod tým zápasom až do krvi máme predstaviť? Ak by sa niekto nazdal, že si máme hrýzť nechty alebo sa bičovať ako niektorí divní ľudia, aby vraj nemali pokušenia, dostali by sme sa úplne vedľa. Ježiša bičovali jeho neprajníci, keď ho súdili, ale on sám sa takto nikdy nesprával. Naopak, niektorí farizeji mu vyčítali, že má rád život a chodí medzi ľudí jesť a piť. Autor Listu Hebrejom jasne píše o hriešnikoch, o zlých ľuďoch, ktorí Ježišovi protirečili, robili zle. Bojovať proti hriechu potom nemôže značiť nič iné, ako bojovať s nimi. Presnejšie nie priamo s nimi, ale s tým, do čoho chceli Ježiša dotlačiť. V praxi sa to nedá tak ľahko oddeliť. V komunistickej minulosti nútili ľudí zrieknuť sa svojho názoru alebo stať sa spolupracovníkmi ŠTB. Často išlo navonok o „malé“ veci, napríklad odvolať podpis pod nejakou petíciou alebo svoj názor na príchod sovietskej armády v roku 1968, čo zastavilo demokratické reformy v Československu. Ak ste odmietli, ak ste nechceli ísť proti svojej cti, urobili ste si nepriateľov z tých, ktorí od vás ten podpis, to podriadenie vyžadovali.

V súčasnosti sa zdá byť podpisovanie a hovorenie ľahké. Nie je to celkom tak. Zvlášť zamestnanci si dávajú pozor, ako a čo hovoriť, aby neprišli o prácu alebo neboli preradení na horšie miesto. Zdá sa, že na internete si môže každý uverejňovať, čo chce. Priaznivci rôznych politických a náboženských extrémov sa vraj najľahšie získavajú práve pomocou internetu. Zároveň je to dôsledok skutočnosti, že v tých akože normálnych stranách, médiách či vplyvných skupinách nie je želateľné o niektorých veciach hovoriť, a ľudia potom hľadajú pravdu inde a nie vždy sa dokážu zorientovať. Ako je to v cirkevnej oblasti, o tom si každý môže urobiť svoj názor, keď si zodpovie otázku: Nakoľko sú moje názory, moje pocity, moje túžby, moje hľadanie vo viere zohľadnené v kázňach, ktoré počúvame, v cirkevných médiách, ktoré sledujeme, v konaní biskupov a kňazov, ktoré pozorujeme?

Ako kresťania si kladieme ešte dôležitejšiu otázku: Nakoľko sú moje názory a túžby totožné s Ježišovými? Lebo, ak riskovať, že si „vyrobíme“ nepriateľov, a ak o niečo bojovať až do krvi, ako sa píše v Liste Hebrejom, tak preto, aby som nasledoval Ježišove názory a pridal sa k jeho boju. V tomto prípade však nejde o hocijaký boj. Autor Listu Hebrejom Ježiša nazýva pôvodcom a zavŕšiteľom viery. O čom je viera, hovorili sme si pred týždňom. Ide vlastne o silu, ktorá ma nesie, aby som uskutočnil svoju životnú víziu, je to tiež cesta, na ktorej svoju víziu realizujem. Aj medzi ľuďmi veriacimi v Ježiša majú tieto vízie rôznu podobu. Na začiatku a na konci kresťanskej vízie mal by byť Ježiš. Preto sa píše – bojujme s očami upretými na Ježiša. On je pôvodca, teda prvá inšpirácia, on je aj zavŕšiteľ, teda naplnenie nášho cieľa.

Nedávno som dočítal knihu Erwina Kräutlera <>Habt Mut!<> (Majte odvahu!). Tento biskup pôvodom z Rakúska píše o tom, ako realizovať víziu obnovy cirkvi podľa pápeža Františka. Vychádza zo skúseností, ktoré nažil za 50 rokov v Brazílii a svoje názory podopiera myšlienkami evanjelia. Na záver kapitoly nazvanej Prekonať strnulosť pripomína Ježišov prístup, kde človek má vždy prednosť pred zákonom. V cirkvi máme nájsť odvahu k tomu, aby sme odstránili príkazy a zákazy, ktoré ľudí obmedzujú, namiesto toho aby pomáhali žiť. Výslovne cituje kán. CIC 1752 (týka sa zvlášť preloženia farárov): salus animarum suprema lex (spása duší je najvyšší zákon). Vždy som si kládol otázku, píše Kräutler, čo by Ježiš urobil na mojom mieste, tu v Amazónii, v pralese... Niektorí mi hovorili, že si takto nemôžem Ježiša privlastňovať. Ale ja som presvedčený, že Duch Svätý, ktorého nám Ježiš sľúbil, nám dá usmernenie a povedie nás a ani v hraničných situáciách nás neopustí a nenechá nás na daždi. (Habt Mut!, Innsbruck 2016, 118-119.)

V tomto zmysle máme zápasiť s očami upretými na Ježiša. V tomto zmysle je Ježiš prvou inšpiráciou a poslednou záštitou. Nakoľko to funguje, nezistíme inak, len tak, že zariskujeme a budeme úprimne bojovať s protirečením hriechov a hriešnikov.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 61 x