» články » detail článku

Svedectvá 3

august 2016

28.8.2016, nedeľa

Autor: M. Syneková; Z. Vargová


0. Poznámka Karola Moravčíka

Keď čítam texty, v ktorých ľudia podávajú svedectvo o svojej skúsenosti so mnou či vďaka mne, pripomínam si ľudí a udalosti, ktoré by možno prekrylo zabudnutie. Som dojatý, ako mnohí ľudia dokážu byť vďační, a najmä, ako dokázali rozvinúť niektoré zážitky či podnety, ktoré kedysi prijali aj cezo mňa.

Od niektorých ľudí som dostal však aj otázku, či potrebujem byť tak oslavovaný, ako sa to deje vo Svedectvách. Nie, nepotrebujem. Ľudia tieto svedectvá zväčša ani neadresujú mne, ale posielajú si ich navzájom, aby pomenovali nie moje zásluhy, ale to, čo koná Boh v ich živote a po akej cirkvi túžia.
V úvode rubriky Svedectvá na webe našej farnosti je napísané, že cieľom týchto textov nie je snaha o oslavu Karola Moravčíka, ale oslava a vyvýšenie Boha, ktorý koná v našich životoch. Moje meno sa tu objavuje preto, lebo ľudia začali písať svoje svedectvá v súvislosti so správami o ukončení môjho pôsobenia v DNV.

Vo verejnom občianskom i cirkevnom živote možno pri niektorých príležitostiach zažiť, ako sa niektorí ľudia dokážu líškať, vtierať do priazne, okiadzať tých, ktorí majú postavenie a moc. Ako náhle by sa v textoch Svedectiev vyskytli takéto podtóny, nebol by dôvod tie texty uverejňovať. Napokon, nie som v pozícii, aby malo význam robiť si u mňa očko či protekciu.

Budem rád, ak naše svedectvá viery budú čerpať viac aj z iných súvislostí, ako je vzťah ku mne, ale nevidím ani dôvod, aby sme sa karhali za to, že sme si navzájom vďační. Za seba len môžem dúfať, že tie moje svedectvá, ktoré som podával dlhé roky pri kázňach a ďalších príležitostiach, aspoň trochu ukázali či odkázali aj na ľudí, s ktorými som sa stretával a žil. Títo ľudia pre mňa nikdy neboli len poslucháčmi, ktorým treba čosi povedať, ale partnermi a partnerkami, priateľmi a priateľkami v spolutvorbe našich životných príbehoch. Nehanbime sa za to, že naša skúsenosť (aj tá s Bohom) nesie celkom konkrétne meno niekoho z nás. Bez tých konkrétnych mien a príbehov by nejestvovala ani Biblia, lebo Boh nehovorí a nepíše do „luftu“, ale vrýva svoje Slovo priam do „kože“ každého z nás.

1. Láska –základ kresťanstva

Som kresťanka, ale niektoré čítania z Biblie a niektoré kresťanské pravidlá sa mi nezdali logické a prijateľné. Preto som celý život hľadala pravdu v iných náboženstvách, ale vo všetkých mi chýbala tá ideológia lásky, ktorá je základom nášho kresťanstva. Avšak keďže som vedecká pracovníčka, moje myslenie vždy potrebovalo nejaké dôkazy a logické vysvetlenia vo viere a preto som nebola nikdy úplne spokojná.

Potom sme sa presťahovali do DNV a ja som začala počúvať kázne nášho pána farára a zrazu som začala rozumieť veciam, ktorým som predtým nerozumela. Náš pán farár vo svojich kázňach zdôrazňuje potrebu lásky medzi ľuďmi, vzájomnej pomoci, „čistých myšlienok“ a nezištnosti konania. Tieto myšlienky sú jednoduché a krásne, ale zároveň zložité na presadzovanie v praxi. Je veľmi málo takých ľudí, ako je náš pán farár, ktorí šíria princípy lásky a porozumenia medzi ľuďmi a učia nás správne žiť. Nekarhá nás, nič nám nevyčíta ani sa na nás nepovyšuje, ako som to zažila u iných pánov farárov. Je láskavý a chápavý a otvorený novým myšlienkam, čím sa približuje i mladej generácii. Dokonca aj ľudia, ktorí nechodievajú bežne do kostola, idú v nedeľu pred kostol, aby si vypočuli kázeň pána farára.

Myslím, že práve toto je ozajstné šírenie kresťanstva medzi veriacimi a neveriacimi, preto si neviem predstaviť, že by práve takýto kňaz musel odísť zo svojho pôsobiska. Pán farár je pre našu kresťanskú komunitu prínosom a veľkým darom, za ktorý chcem aspoň týmto spôsobom bojovať.

2. ... o vine ,odsúdení a odpustení

S pánom farárom Karolom Moravčíkom sa poznám viac ako štvrťstoročie. To, čo momentálne prežívajú priatelia v DNV už máme dávno za sebou, a práve preto im rozumiem. Ani nám nebolo ľahké zriecť sa prítomnosti tak významného človeka. Avšak pocit, že nám ukázal všetku krásu našej viery, nás napĺňalo pokojom. S úprimným prianím rozdeliť sa o túto skúsenosť s viacerými ľuďmi sme sa s ním rozlúčili.

Keďže by sa malo v týchto príspevkoch jednať o osobné svedectvá, aj ja uvediem jedno z mnohých. Pán farár napriek tomu, že nás svojím intelektom ďaleko prevyšoval, nikdy nás neodmietol. Často sme sa stretávali a trávili sme spolu veľké množstvo času. Každá chvíľa v jeho prítomnosti bola pre nás sviatkom. Jeho charizma každého z nás neskutočne poznačila. Spomínam si, ako mu priateľ pri jednom stretnutí položil trochu zákernú otázku. Jednalo sa o osobné zlyhanie otca rodiny, ktorého sme pre jeho čin všetci jednomyseľne odsúdili. Neskutočný nadhľad nášho pána farára, jeho láskavý a pragmatický postoj nás všetkých prítomných „sudcov“ prekvapil, a zrazu nebolo koho súdiť a nebolo ani za čo. Dovolím si tvrdiť, že týmto postojom zachránil jednu kresťanskú rodinu a nám všetkým pootvoril nové pohľady na osobné zlyhania a najmä vysporiadanie sa s nimi.

V tom čase sme spolu zažili novodobý biblický príbeh o vine, odsúdení a odpustení. Takže milí priatelia z DNV, dovoľte mi vyjadriť môj názor. Ja problém nevidím v tom, že v našej cirkvi prekladajú farárov, to je asi normálne, avšak na jednom sa určite zhodneme, spôsob, akým sa to robí, normálny nie je. Režim, ktorý šikanoval šikovných a schopných ľudí, ktorí sa nebáli hovoriť pravdu a prevyšovali svojich nadriadených, padol. Bolo by naivné myslieť si, že organizácia, ktorá za dvetisíc rokov prekonala rôzne skúšky, nemôže práve na týchto chybách stroskotať. A pýtam sa „komu to prospeje“?

3. Nedostávať rany, kde hľadáme oporu

Žijem v Devínskej Novej Vsi od roku 1989. Zo začiatku som ani moc do kostola nechodila. Moja mama mi chodila pomáhať, keď naše deti boli malé. Vždy, keď sa vrátila z kostola, mi hovorila, nech si idem vypočuť aspoň kázne, že ich máte úžasné. A tak som išla. A odvtedy som neodišla. Moja mama, úprimne a hlboko veriaca žena, mala pravdu. A ja som sa vrátila cez Vás opäť k viere a do Cirkvi.

O Vašom možnom odvolaní som sa dozvedela až z článku v Sme a zostala som v nemom úžase a šoku. Zvestovala som to hneď aj mojej 93-ročnej mame (žije v Žiline), ktorá sleduje všetko v Katolíckych novinách, veľa číta a je veľmi rozhľadená. Bola tiež veľmi prekvapená. Veľa sme sa spolu prednedávnom rozprávali aj o odvolaní pána biskupa Bezáka. Z pápeža Františka sme nadšené a veľa dúfame. Mysleli sme si, že všetko teraz pôjde lepším smerom, a nie naopak.

Dostali sme a dostávame po revolúcii veľa rán od spoločnosti, politikov, o to smutnejšie je, že tie rany v poslednom období dostávame aj odtiaľ, kde chodíme zbierať silu a oporu ... Je mi z toho veľmi smutno.

4. Príbeh jedného uzdravenia

Žijem vo farnosti Devínska Nová Ves a kňaza Karola vnímam, odkedy sme sa sem presťahovali. Už ako deti sme tu chodili na omše a hoci sme im ešte nerozumeli, postupom času sme pochopili ich hlboký význam. Postupne sme všetci štyria súrodenci prešli pod jeho vedením prvým svätým prijímaním, birmovkou, mňa aj mojich dvoch súrodencov sobášil, krstil nám deti, spovedali sme sa u neho a pomáhal nám v ťažkých rozhodnutiach. Môj muž je ateista, niekoľkokrát bol na sv. omši so mnou, pretože ho veľmi zaujali názory Karola Moravčíka, ktorého si ako jedného z mála predstaviteľov cirkvi váži.

Za azda najhlbšiu stopu viery a povzbudenia, považujem uzdravenie manželovej „babiny“ – ako sme ju volali. Keď mala 87 rokov, zlomila si 5 stavcov chrbtice. Zostala imobilná, ležala najprv týždeň v nemocnici, kde jej dávali analgetické infúzie a nakoniec prepustili domov s tým, že sa už nedá veľa spraviť. Babina, dovtedy veľmi aktívna žena, bola v depresii, pripravovala sa na koniec. Keď som bola za ňou na návšteve, požiadala ma, či by som nezavolala Karola, lebo by sa chcela ešte vyspovedať. Karola videla jediný raz – na mojej svadbe. Karol prišiel a ja som ich nechala samých. Babina sa nespovedala 25 rokov. Dodnes neviem, čo si povedali, čo jej Karol povedal, čím ju primäl znovu začať bojovať a žiť. Iba viem, že keď som po hodine prišla, babina sa usmievala. A že začala znovu bojovať, začala liečbu a napriek tomu, že nám dávali mizivé nádeje, liečba začala veľmi dobre zaberať, babina bojovala a po niekoľkých mesiacoch začala sama chodiť. Priala si, aby videla svoje prvé vnúča a aj sa dočkala. Babina bola pre nás vzácny človek, preto sme boli nesmierne vďační, že mohla byť ešte s nami. Neviem, či som sa za to vlastne niekedy poďakovala.

5. Nádej pre zranených

Teším sa, že členovia nášho farského spoločenstva sú pripravení vydávať úprimné osobné svedectvá o viere, svedčí to o vitalite a životaschopnosti miestnej Cirkvi.

Pána farára Karola Moravčíka osobne poznám od počiatku jeho pôsobenia v Devínskej Novej Vsi od r. 1990 a vďačím mu za to, že moja krstom daná viera dieťaťa prerástla v osobnú vieru dospelej kresťanky. Bohu som vďačná, že našu farnosť spravuje kňaz s tak ojedinelou pastoračnou charizmou. Vďaka jeho citu pre ľudí, láskavej a neformálnej komunikácii ho viacerí dokážeme vnímať ako nášho priateľa, brata a otca, ktorý má citlivosť pre naše osobné príbehy, rozumie našim zložitým životným situáciám a sprevádza nás nimi, a súčasne je pre nás aj inšpirujúcou duchovnou autoritou.

Za jeho pôsobenia vznikla v Devínskej Novej Vsi živá a otvorená farnosť. Vo veľkom počte ho okrem našich farníkov vyhľadávajú aj zranení ľudia z celého okolia Bratislavy, ktorí sa vďaka neľahkým životným osudom ocitli na okraji cirkevného spoločenstva. Dokáže s nimi citlivo pracovať a rozumieť im. Práve oni vydávajú presvedčivé svedectvá o pozornosti a chápavosti, s ktorou sú prijímaní do jeho duchovného „útulku“. Toto je misia kňaza uskutočňovaná v reálnom obsahu prameniaca z hĺbky Evanjelia.

Som presvedčená, že dielo Karola Moravčíka v Devínskej Novej Vsi by malo naďalej pokračovať. Nie je ešte zavŕšené.

6. Kúkoľ a pšenica

Som katolíčka, ktorá sa katolíčkou narodila. Ako človek, ktorý nie je typickým „baránkom“, pohybujúcim sa v bezpečne vymedzených hraniciach pravidiel a právd, prešla som si viaceré osobné vzbury voči našej cirkvi. V súčasnosti o sebe nemôžem tvrdiť, že žijem bezúhonne. Napriek tomu som znovu rada katolíčkou. Podobne ako dospelí konvertiti, slobodne som si vybrala cirkev znovu za svoju rodinu, pretože je pre mňa zázemím, udržujúcim dôležité hodnoty, ktoré presahujú dobu aj individuálny život. A to aj individuálny život konkrétnych arcibiskupov, biskupov či pápežov, ktorých rozhodnutia a činy nemožno považovať za múdre a prospešné.

V podobenstve sa píše, že až príde žatva, bude kúkoľ pozbieraný do snopov a spálený, zatiaľ čo pšenica skončí v stodole Hospodára. Aj na poli cirkvi vedľa seba rastú tieto dve byliny. Zvlášť v tej našej cirkvi, povedzme si úprimne, je pre množstvo kúkoľu často ťažké vidieť pšenicu. Naši veriaci v nej často zotrvávajú viac zo zvyku a naučeného strachu z „pekla“, ako z nejakej pozitívnej motivácie. A pritom znechutene sledujú mediálne kauzy okolo kňazov, biskupov a arcibiskupov (ktoré sú len špičkou ľadovca) a počúvajú kázne, ktoré neponúkajú žiadnu „dobrú zvesť“, iba neustále sa opakujúce frázy a paranoidnú nenávisť voči tým „iným“. A ľudia mimo cirkvi, ktorí hľadajú duchovno, sú odradení už v prvom styku s cirkevnou byrokraciou. Situácia nie je dobrá. Pole je zarastené kúkoľom. Ale keď napriek tomu zbadáme my veriaci a hľadajúci v poli pšenicu, máme obrovskú radosť. A túto radosť som pociťovala od prvého kontaktu s pánom farárom Moravčíkom. Či už skrze omše alebo osobne pri prípravách na manželstvo, ktoré sme u neho absolvovali.

Raz pán farár Moravčík v jednej kázni spomínal, že dostal otázku, prečo má taký plný kostol. A sám na to skromne odpovedal, „lebo je malý“. Ja však vidím iné dôvody. Jeho kázne sú uvážené, presné a naplnené aktivizujúcim posolstvom. Nevyhýba sa aktuálnym ani háklivým témam, ale nebojí sa všeobecne propagovaný názor slovenskej cirkvi korigovať v prospech láskavej empatie s dôrazom na to, že my sami máme ísť príkladom a nie byť sudcom. Prostredníctvom mojich zážitkov, ale aj zážitkov mojich známych viem, že vníma ľudí individuálne, prijíma ich s ochotou aj v ich nedokonalosti a chybách a nikdy ich neodsudzuje. Neodmietne krst dieťaťa, aj keď okolnosti rodičov nespĺňajú byrokratické podmienky, sobáši ľudí túžiacich prežiť manželstvo ako sviatosť, aj keď jeden z nich nie je pokrstený či je inoverec. Pretože si uvedomuje, že je treba ľudí prijímať a povzbudiť namiesto karhať a odháňať. A to je v našom regióne veľmi, veľmi vzácne. A preto čím viac bude slovenská cirkev likvidovať to, čo je v nej „úrodné“, tým skôr si podpíli konár, na ktorom sama sedí. Takto to vidím ja.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 148 x


Top