» články » detail článku

Homília - 3. veľkonočná nedeľa (B)

Lk 24, 35-48 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

26.4.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Náš život prebieha zväčša vo všednosti – od jednej všednej udalosti ku druhej. Len zriedka nám všednosť ožiaria chvíle výnimočného zjavenia. V súkromnom živote to môže byť stretnutie s priateľom či objavenie sa veľkej lásky; môže to byť aj mimoriadny úspech v štúdiu či práci. V spoločenskom živote môže ísť o zážitok zlomu, ako je napr. koniec vojny alebo pád nespravodlivého systému, čo ľudí nanovo naštartuje. Tieto zážitky sú mimoriadne cenné, obohacujúce, problémom však býva, ako sa o ne podeliť s inými ľuďmi, ktorí našu skúsenosť nemajú.

Vo veľkonočnom období si v našich kresťanských spoločenstvách rozprávame o jedinečnom zážitku so zmŕtvychvstalým Ježišom. Z jedného pohľadu ide o zážitok, ktorý mali len niekoľkí ľudia, blízki Ježišovi priatelia ako Mária Magdaléna, Peter, Ján a ďalší. Z iného pohľadu ide o zjavenie, ktoré si aj títo prví svedkovia Ježišovho zmŕtvychvstania cenili len vo vzťahu k ostatným ľuďom, a to ako zásadne potrebné pre „ohlásenie pokánia na odpustenie hriechov“ – dnes by sme azda povedali: na oslobodenie spod životnej ťarchy, na nové naštartovanie do dôvery a radosti zo života.

Dnešné rozprávanie o zjavení Ježiša podľa Lukášovho evanjelia opäť dosvedčuje „inakosť“ Ježiša po jeho smrti a zmŕtvychvstaní – Ježiš sa najprv zdá byť ako „duch“, potom však dosvedčuje, že je skutočný, že je telo. Apoštolské svedectvo však nekončí pri dosvedčení, že Ježiš žije u Boha ako skutočný, ako „nové telo“, ale zdôrazňuje jeho užitočnosť, teda jeho mesiášsku (záchrannú) úlohu. Zdôrazňuje sa zvlášť, ako sa tento Ježiš stal víťazom, ako sa stal Mesiášom. Stal sa ním tak, že „bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov“. Z tohto vyjadrenia sa dozvedáme niekoľko dôležitých informácií. Najskôr, že ten, kto chce vyhrať v živote, nemôže netrpieť. (Treba dodať: Kto chce vyhrať v živote na Boží spôsob.) Pojem trpieť si tu treba spojiť s láskou, nie s trpáctvom, pasívnym znášaním bolesti a problémov. Chce sa teda povedať, že láska, ak je naozaj láskou, je ochotná i trpieť, a tak víťaziť. Trpieť nie je cieľom, je však veľmi často v našom nedokonalom svete prostredím, v ktorom musíme dokazovať svoje plány a predsavzatia. Napr. pri sobáši sa toto „trpieť“ vyjadruje známymi slovami: „V dobrom i zlom, v zdraví i chorobe...“ Len tento spôsob víťazenia, tento spôsob naplnenia mesiášskej úlohy je záchranný. Zachraňuje ukrižovaného Ježiša pre nový život (nové telo, novú existenciu), čo sa poznáva nami tým, že tento Ježiš sa stáva zdrojom našej premeny – tiež pre ochotu trpieť, tiež pre lásku, a následne pre nový život. To všetko sú skutočnosti, ktoré sa nedajú namyslieť. Odpustenie, oslobodenie spod životnej ťarchy buď je skutočné alebo nie je vôbec.

Ako sa toto všetko deje, ako si tieto veľké zjavenia a skúsenosti dosvedčujeme? Zvlášť kresťanské obce stojace za skúsenosťou Lukášovho evanjelia (a teda za Pavlom) poukazujú na dva spôsoby svedectva: Cez hlbšie vysvetlenie skúsenosti Mojžiša, prorokov a osobitne Ježiša, teda Božieho slova a Písma svätého, a potom cez spoločenstvo, vzťahy v Ježišovom mene. Zjavujúci sa Ježiš je podľa svedectva apoštolov vysvetľujúci Ježiš, ktorý uvádza do skutočného porozumenia (otvoril im myseľ, aby porozumeli). Zjavujúci sa Ježiš je aj ten, čo s nimi je a pije, teda komunikuje radosť a lásku. Tieto spôsoby dosvedčenia vzkrieseného Ježiša sú zároveň spôsoby života cirkvi. Cirkev žije tým, že uvádza (sa) do porozumenia, a tým, že komunikuje lásku. V bežnom živote si toto všetko potrebujeme celkom konkrétne prežiť, aby sme „nelietali v lufte“.

Naši mladí ľudia mi dali pred dnešnou mládežníckou omšou knihu o Pierovi Giorgiovi Frassatim (O. Gavendová, Pier Giorgio Frassati /1901-1925/, Lúč Bratislava 2004.). Roku 1990 bol Frassati vyhlásený za blahoslaveného. Pritom sa osobitne vyzdvihlo, že tento mladý človek miloval šport, hory a priateľov, a súčasne sa veľmi modlil a veľmi intenzívne žil pre trpiacich. Jeho blahorečenie je svedectvom o tom, že dnes sa hľadajú príklady svätosti, ktoré sa dejú uprostred všedného života. Ja som sa o Frassatim dočítal v spomienkach teológa Karla Rahnera. Rahner mal asi 16 rokov, keď práve do ich rodiny vo Freiburgu prišiel na istý čas bývať tento syn vtedajšieho talianskeho veľvyslanca v Berlíne, aby sa zlepšil v nemčine. Rahner na neho s obdivom po rokoch spomína ako na človeka, ktorý mu dal príklad plnohodnotného života, človeka, ktorý športoval, ktorý mal mnohostranné záľuby, a súčasne pokladal za svoju povinnosť sociálne a politicky sa angažovať, a pri tom všetkom veľa a úprimne sa modliť. Karl Rahner naznačil, že Frassati ho tiež ovplyvnil v rozhodovaní vážne sa stať kresťanom.

Frassati zomrel na chorobu, ktorú dostal pri obetavej práci pre chudobných. Možno nešlo len o chorobu, ale aj o reakciu na nie najlepšie vzťahy medzi jeho rodičmi. Tiež sa trápil nad tým, ako milovať a neujsť pred utrpením. My však nepodliehajme utrpeniu, ale láske, lebo našou úlohou nie je trpieť, ale milovať. Trpme len potiaľ, pokiaľ treba zaplatiť za lásku. A chráňme si príklady, chvíle výnimočných zjavení, ktoré nás posilnia na celý život!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 453 x