» články » detail článku

Homília - Sv. Cyril a Metod

Ef 4, 1-7. 11-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

5.7.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V Devínskej Novej Vsi žijeme blízko jedného z najvýznamnejších miest našej histórie – hradu Devín. Devín a naša obec ležia na križovatke, kde sa vždy stretávali nielen cesty, ale aj ľudia hovoriaci rôznym jazykom, majúci rôznu kultúru a záujmy, a niekedy aj rôzne náboženstvo. Križovatky a rozmanití ľudia – to býva problém, ale môže to byť aj šanca na vzájomné obohatenie.

Na dnešný sviatok sa číta pri bohoslužbe úryvok z listu apoštola Pavla, kde apoštol píše o kresťanskej skúsenosti, ktorá je jedna spoločná, a zároveň zdôrazňuje, že každý z nás túto skúsenosť môže prežívať iným spôsobom. Máme rôzne schopnosti, rôzne dary a povolania, tieto však podľa Pavla nemajú slúžiť na vlastnú oslavu, ale na budovanie spoločenstva v Kristovi a na to, aby sme raz dozreli na úroveň človeka, ktorého mierou ľudskej zrelosti je osobnosť Kristova.

Pavlova predstava je vznešená, ale nie mimoriadna. Ľudia v Efeze, ktorým sa Pavol prihováral, boli zväčša bývalí pohania, pôvodom z rôznych národov na východnom pobreží Stredozemného mora. Efez bol na tie časy veľkomesto, významná obchodná križovatka. Kresťanskú cirkev v takom meste tvorili veľmi rozmanití ľudia, preto chápeme, že im apoštol pripomína, aby tvorili jednotu pri zachovaní svojej rozdielnosti. Ako sa to dá dosiahnuť? Všimnime si, že Pavol nespomína hocijakú rozdielnosť (sociálnu, národnostnú, kultúrnu), ale rozdielnosť ako rozličné dary od Boha. A jednotu tiež nemyslí hocijakú, ale jednotu v Kristovom duchu, v ktorom dokážu rôzni ľudia žiť v láske a pokoji. Ak nie, načo by sa títo ľudia stali kresťanmi? Pokojne mohli ostať pohanmi či židmi, alebo uctievačmi ďalších božstiev... Ak nie je pre kresťanov Kristus, jeho nasledovanie, tým, čo zjednocuje, ak Kristus nie je pre nich mierou ľudskej úrovne a zrelosti, tak načo byť kresťanom?

Ak má mať naše kresťanstvo zmysel, musí byť teda v popredí tento ideál: Som kresťan, lebo Kristus je pre mňa mierou ľudskej zrelosti! Za misiou kresťanov bol vždy tento ideál, ale niekedy, najmä na križovatkách národov a kultúr, často sa na tento ideál nabalili aj rozličné politické a ekonomické záujmy, ktoré so samotným kresťanstvom nemali veľa spoločného. V prvej polovici 9. stor. pôsobili medzi slovanským obyvateľstvom žijúcim na území západného Slovenska a Moravy, ako aj dnešného severného Maďarska a Rakúska (kde vtedy tiež žili najmä Slovania), kňazi z rôznych krajín. Keďže naša vlasť bola dobre dosiahnuteľná najmä po ceste vedúcej popri Dunaji, väčší vplyv získali najmä misionári z Nemecka. Obava vladára Veľkej Moravy Rastislava, že sa prostredníctvom týchto nemeckých kňazov dostane jeho ríša do priveľkej závislosti na Nemecku, bola priamym podnetom k tomu, aby požiadal o hlásateľov kresťanskej viery cisára Byzantskej ríše. Cisár rýchlo odpovedal na jeho žiadosť, a to tiež nielen z náboženských, ale aj politických dôvodov. Vybral dvoch vhodných ľudí, bratov Konštantína a Metoda zo Solúna, a tých so sprievodom poslal k Rastislavovi. Ich misia dorazila na Veľkú Moravu r. 863 a naši predkovia jej príchodom dostali omnoho viac, ako mohli čakať. V oboch bratoch im totiž prišli mimoriadne vzdelaní ľudia, ktorí priniesli veľkú byzantskú kultúru, ale nemienili našich predkov urobiť závislými na byzantskom cisárovi a ich kultúre, lež chceli pozdvihnúť miestnu slovanskú kultúru – preto Konštantín vytvoril novú abecedu a preložil Sv. Písmo a ďalšie texty do reči našich predkov, preto vznikli školy pre ľudí z našej vlasti a vznikla aj slovanská liturgia, ktorú išli bratia obhájiť do Ríma. Presne v zmysle slov apoštola Pavla bojovali za rôznosť osobnostných a kultúrnych ciest ku Kristovi a súčasne za jednotu v Kristovom duchu. Tým sa veľmi líšili od iných misionárov, ktorí vtedy i v neskoršej dobe pričasto zmiešavali evanjelium s politickým záujmami svojich patrónov, alebo si šírenie evanjelia plietli s presadzovaním kultúrnej prevahy národa, z ktorého pochádzali.

Spoznať a oceniť rôznosť darov a povolaní jednotlivca – to je dôležitá úloha pri výchove detí, ale aj v širších vzťahoch v rámci občianskej i cirkevnej spoločnosti. S úctou voči rôznosti názorov a prístupov treba sa nám usilovať o jednotu v Kristovom duchu – to je tá vyššia úroveň, o ktorú musíme zápasiť. Ľudia, ktorí vidia len rôznosť, môžu rozbiť dôležité ľudské záväzky a vzťahy, ľudia, ktorí zasa vidia len jednotu, môžu ušliapať slobodu a radosť. Preto rôznosť a jednota musia ísť pospolu. Nech sa nám to darí vnímať v našej miestnej cirkvi (zvlášť tu, pri Devíne, na dávnej križovatke jazykov a kultúr), nech sa nám to darí vždy aj nanovo aktuálne chápať a uskutočňovať.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 44 x