» články » detail článku

Homília - 19. nedeľa cez rok (B)

Jn 6, 41-51 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

9.8.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Z čoho žijeme, čím sme sýti? – táto otázka sa nám pri bohoslužbách už po niekoľko nedieľ vracia ako refrén. Pravdepodobne tejto otázke ani celkom nerozumieme. Pochopeniu nám môže pomôcť rozlišovanie jezuitu M. P. Gallaghera, ktorý hovorí, že človek žije vo štvorakom svete – svete svojho ja, svete sociálno-kultúrnom, svete otázok a svete náboženských predstáv. (Slobodní veriť, Dobrá kniha Trnava 2002, 23-24.) Všetky tieto svety nás môžu obohacovať, ale aj väzniť. Keď nás väznia, máme pocit nenaplnenia a „hladu“ po naozajstnom živote. Vtedy hľadáme únik z obmedzujúceho sveta, a tieto úniky môžu mať rôznu podobu – od užívania drog až po prijatie nejakého náboženstva (zasa v rôznej podobe).

Unikať z obmedzujúcich vzťahov, otázok či predstáv je zaiste správne, nie je však jedno ako a kam. Podľa kresťanského chápania nie je naša ľudskosť hotová už pri narodení, na svojej ľudskosti máme ďalej pracovať. Z tohto pohľadu môžeme prijať reč Jánovho evanjelia o Ježišovi ako chlebe pre život ako odpoveď na našu túžbu po živote, pravom ľudskom nasýtení či realizácii. Ako postupne čítame texty z evanjelia, všímame si, že Ježiša mnohí ľudia obdivovali, ale vo svojom obdive ho mnohí chceli prijať len ako múdreho rabína, ako liečiteľa alebo politika ponúkajúceho „chlieb a hry“. Metafora o ňom ako chlebe pre život bola pre mnohých prisilná. Táto metafora je naozaj silná. Prijať niekoho ako chlieb je totiž čosi zjavne iné ako prijať niekoho ako múdreho človeka. Kto niekoho prijíma ako pokrm, nestáva sa jeho žiakom, stáva sa ním. Ježiš hovorí, že dostáva účasť na jeho živote z Boha, na večnom živote.

Podľa Jánovho evanjelia mnohých ľudí, čo obdivovali Ježiša, rušil nepomer medzi jeho obyčajnosťou a jeho nárokom. Tú obyčajnosť pomenovali slovami: Veď ťa poznáme i tvoju rodinu! Ježiš svoj nárok vysvetľoval poukázaním na svoj vzťah k Bohu ako Otcovi. Kto sa rozpráva s Bohom ako Otcom, spozná, v kom a ako Boh koná. Prijatím situácie medzi obyčajnosťou a vznešenosťou, medzi ľudskosťou a božskosťou je vlastne vystihnutá podstata kresťanského náboženstva. Na rozdiel od pohanov neučíme sa vnímať pôsobenie Boha najmä v prírode, na rozdiel od intelektuálov ho nehľadáme predovšetkým v diskusiách a úvahách, na rozdiel od židovskej tradície nepočujeme Boha najmä v jeho zákonoch. Vnímame Boha najmä v živote, vo svojom živote i živote blížnych. Preto je taká dôležitá otázka, v akých svetoch žijeme a ako v nich žijeme. Či nás tieto svety obohacujú alebo väznia. Ježiš, spôsob jeho života, Ježiš a jeho vzťah k Otcovi, ktorý ho oslávil po jeho smrti, Ježišovo posolstvo a jeho konanie, sa nám ponúka ako to, čo nás obohacuje, sýti a vyslobodzuje.

Každý z nás je ovplyvnený svetmi, v ktorých žije. V našom prípade k tým svetom patrí aj kresťanstvo so svojimi vzťahmi, zvykmi a predstavami. Toto kresťanstvo však nevlastníme ako samozrejmosť; dnes sa žije v otvorenej spoločnosti, v ktorej sa vymieňajú a miešajú tie najrôznejšie obsahy, názory a štýly. Slovenský vedec Milan Kováč pracuje už niekoľko rokov medzi Indiánmi v Guatemale. Kmeň Lakandóncov, ktorí sú potomkami Mayov, spoznal ako žijúci v pralese a naučil sa aj ich reč. Títo Indiáni napriek svojim životným podmienkam sa pokladajú za stred sveta a ostatný svet ich nezaujíma. Ak z neho niečo prijmú, sú to len niektoré veci (ako napr. autá), ale na svoj hodnotový svet si nedajú siahnuť. M. Kováč tiež spomína, že na rozdiel od svojich príbuzných z pralesa Indiáni žijúci v mestách, ktorí donedávna patrili ku katolíckej cirkvi, sú priam prevalcovaní novými sektami alebo malými cirkvami prichádzajúcimi z USA. Dnešní kresťania aj na Slovensku sa stále viac podobajú na takýchto ľudí prevalcovaných moderným chaotickým životom. Nemôžeme sa však vrátiť niekam do lesa a ani si nemôžeme zachovať hodnoty zdedené po predkoch len tým, že sa o moderný svet nebudeme zaujímať. Veď kresťanstvo nie je náboženská tradícia, ktorú si uchránime najlepšie tak, že sa nezaujímame o iné tradície. Kresťanstvo ponúka Ježiša ako chlieb života. A prichádza k nemu práve porovnávaním sa s inými tradíciami, ako aj citlivým vnímaním všetkých tých svetov, v ktorých žijeme, či už ide o svet nášho vlastného vedomia a podvedomia, alebo svet našich vzťahov, našej kultúry, našich otázok a predstáv.

Mnohí ľudia dnes možno objavia Ježiša ako chlieb života až potom, ako zažijú veľký otras alebo pocítia veľký hlad (po živote). Pred pár dňami spali u nás na fare asi 12 mladí ľudia, ktorí spolu s jedným jezuitom putovali peši z Mikulova cez Hohenau do Bratislavy. Na cestu si nevzali peniaze ani jedlo. Mali si ho vyžobrať. Mali pocítiť hlad i obavy z ľudí i hanbu a poníženie, ale aj radosť z nečakaného nasýtenia, pochopenia a oddychu. Možno je takéto podujatie trochu hra, ale je to aj zaúčanie sa do skutočného objavovania, čo človeka drží pri živote, čo sýti a zachraňuje. Buďme všetci v tomto objavovaní uprostred skutočného života čo najviac tvoriví, obetaví a otvorení!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 423 x