Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 26. nedeľa cez rok (B)
Mk 9, 38-41 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
27. 9. 2009, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
V týchto dňoch prebieha v susednej Českej republike návšteva pápeža Benedikta XVI. Pri tejto príležitosti viackrát zaznela v našich médiách otázka, nakoľko sú Čechy ateistickou krajinou, keďže podľa úradných štatistík sa z celej Európy práve v Českej republike najmenej ľudí hlási za kresťanov. Viacerí odborníci sa zhodli na tom, že skutočných ateistov ani v Čechách nie je tak veľa, ale sú tu mnohí ľudia so slabou väzbou na nejakú cirkev, ktorí radšej povedia, že nie sú veriaci, že nepatria k žiadnemu cirkevnému spoločenstvu.
Podľa dnešnej state z Markovho evanjelia Ježišových priateľov raz vyrušila skutočnosť, že ktosi cudzí v Ježišovom mene vyháňal zlých duchov. Ježiš sám to prijal s nadhľadom a svojim učeníkom povedal, že „kto nie je proti mne, je s nami“. Nepríjemnou pre Ježišových učeníkov mohla byť skúsenosť, že onen človek tých zlých duchov vyháňal úspešne, kým im sa zlého ducha vyhnať nepodarilo. Takže mohli si klásť otázku: Ako je to vlastne, my chodíme s Ježišom a pôjdeme s ním aj do ťažkostí, ale iným sa darí aj bez neho?
V ostatných desaťročiach si pomaly zvykáme na to, že ľudia môžu mať rôzne náboženstvo, rôznu alebo i žiadnu vieru. Nie je však jednoduché prijímať pokojne túto rozdielnosť, lebo ak je nám niečo sväté, ak je niečo naším najhlbším presvedčením, dotkne sa nás to, ak sa naše okolie ľahostajne postaví k tomu, čo nám je sväté a vzácne. Ako však brať neveru či inakšiu vieru našich príbuzných a známych? Má nás to vyrušovať, znechucovať či rozčuľovať? Predovšetkým nám skúsenosti s inou vierou či inými prístupmi k viere môžu pomôcť, aby sme si svoju vieru a svoje presvedčenie vyjasnili. Ježiš napr. na tom cudzom človekovi ocenil, že sa usiluje uzdravovať ľudí, že sa snaží vyháňať zlých duchov. „Vyháňanie zlých duchov“ bolo kedysi pomenovaním pre všetku činnosť, ktorou sa veriaci človek snažil niekoho oslobodiť od jeho telesnej choroby, psychického postihnutia či nešťastného spôsobu života. Ako vieme z jedného Ježišovho vyjadrenia, zlého ducha však môže vyhnať len ten, kto sa modlí, teda človek, ktorý si rozumie s Bohom, ktorý sa nechá viesť Bohom (Mk 9, 29). Predpokladám, že Ježišovi učeníci sa nielen divili tomu, že ktosi cudzí sa odvoláva na Ježiša, ale ešte viac tomu, že onen človek sa tak modlil, že dokázal na rozdiel od nich i uzdravovať. Ježišovo vysvetlenie, že „kto nie je proti nám, je s nami“, však nehovorí, že všetko je jedno, ale poukazuje na to, že prvoradým cieľom nie je dať všetkých ľudí do jedného náboženstva, do jednej cirkvi, ale že týmto cieľom je vzájomne sa učiť takej viere a takej modlitbe, ktorá bude uzdravujúca, múdra a mocná. Zároveň platí, že ak niekto „nechodí s Ježišom“, a predsa sa na neho odvoláva a dobre robí, ide o výnimočnú skúsenosť, z ktorej ťažko robiť pravidlo.
V modernej dobe sa rozšíril tzv. individualistický prístup k životu. Môže sa tým myslieť obyčajné sebectvo, ale častejšie sa chce povedať, že dnešní ľudia sa nechcú veľmi spoliehať na inštitúcie (štát, cirkev, školy, kultúrne ustanovizne), a že to, čo tieto inštitúcie sprostredkujú, chcú dosiahnuť individuálne, teda po vlastnej ceste. Na túto vlastnú cestu sa ľudia vydávajú často preto, lebo sú z danej inštitúcie a tradičnej autority sklamaní. Koľkí umelci zažili, že ich „nové“ umenie nebolo starými autoritami prijímané? Koľkí objavitelia vo vede a technike boli odmietaní, lebo sa starým autoritám zdalo, že podľa platných pravidiel ich pohľad nemôže fungovať? A koľkí obyčajní kresťania i teológovia boli odcudzovaní, lebo sa zdalo, že ich prístup k viere je bludný a nebezpečný? Áno, to všetko sa stalo a bude sa asi aj naďalej stávať... Veľký rozdiel je však medzi človekom, ktorý ide svojou vlastnou cestou preto, lebo si namýšľa, že len on všetko vie najlepšie, a človekom, ktorý ide svojou vlastnou cestou preto, lebo sa mu zdá, že práve takto je verný Kristovi, a to aj napriek nepochopeniu iných veriacich či vedeniu cirkvi.
Čítal som kedysi záznam z upálenia francúzskej hrdinky za oslobodenie vlasti od Angličanov v 15. stor., známej Jany z Arcu (+1431). Odsúdili ju z politických dôvodov, ale obvinenie bolo formulované cirkevne. Tesne pred smrťou sa jej mali pýtať: „Uznávaš autoritu biskupov a pápeža, námestníka Kristovho na zemi?“ „Áno“, odpovedala Jana. „A uznávaš teda aj to, že ich treba poslúchať?“ „Áno, zaiste“, povedala, „ale omnoho viac nám treba poslúchať nášho Pána, Ježiša Krista!“ Jana zomrela v ohni s volaním: „Ježišu, môj Ježišu!“ O niekoľko rokov označil pápež rozsudok nad Janou za neplatný a o 500 rokov ju dokonca vyhlásili za svätú. V Čechách sa mnohí nazdávajú, že cirkev by podobne mohla rehabilitovať i Jána Husa, profesora pražskej univerzity a slávneho kazateľa, ktorý bol upálený o niekoľko rokov prv ako Jana z Arcu. Na rozdiel od Jany sa Hus v niektorých vážnych veciach naozaj mýlil, a skoro sa naplnili aj obavy, že Husove myšlienky môžu viesť k anarchii. Predsa, dnes prevláda mienka, že hoci niektoré Husove názory sa dajú ťažko odobriť, cirkev by mohla oceniť jeho morálnu integritu a úprimnú snahu o nápravu spoločnosti. Neočakávam, že to urobí pápež Benedikt XVI. práve pri súčasnej návšteve Čiech, ale určite bude hovoriť o tom, ako spojiť vlastné hľadanie pravdy s úsilím cirkvi pravdu hľadať a hlásať, ako spojiť vernosť voči svedomiu s úctou voči pravde, ktorú najistejšie objavujeme spoločne, v spoločnej modlitbe a dialógu.