Hlavná myšlienka:
„Čo máme robiť my?“
Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“
On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 10-18)
Milý Bože, sme tu. Chceme sláviť detskú bohoslužbu, s ušami, s očami, so srdiečkom a s nohami. Si prítomný a pomáhaš nám, chválime Ťa a ďakujeme Ti. Amen
Široko ďaleko, za horami, za dolami, v jednej dedinke žil hrnčiar Alfréd. Pracoval vo svojej dielni a trávil v nej celý svoj deň, od ráno až do zatmenia.
Bolo to v zapadnutej uličke, do ktorej ani noha nevkročila, no predsa sa niekto zastavil, pretože Alfréd vyrábal aj ozdobné vázy.
Bol to človek jednoduchý a veľmi smutný. V jeho dielni bolo stále šero, a tak sa jeho vázy hodili iba na cintorín. Boli tiež také smutné ako on. Ľudia prišli a kúpili si jeho vázy a aj Alfréda mali radi.
Jedného dňa prišla na nákupy Amálka. (Amálka si vykračuje - to už rozprávač nehovorí)
Bolo to veselé dievča, (po ceste si spievalo, tancovalo...), ktoré prišlo kúpiť vázu pre svoju starú mamu. Starká zomrela pred rokmi a Amálka chcela kúpiť vázu na starkin hrob.
Alfréd jej predal vázu a ona mu za ňu platila. Práve vtedy sa ich oči na chvíľočku stretli. Amálka si v nich všimla smútok a bolesť a nedalo jej to pokoja. Rozmýšľala, ako tomuto človekovi pomôcť, ako mu dodať radosti do života. „Najskôr to bude tým šerom, ktoré má v dielni. Poviem mu, aby si kúpil viac lámp a iste mu bude veselšie!“ (pomyslela si Amálka). Ako sa rozhodla, tak i spravila a hrnčiar poslúchol. Avšak nepomohlo. Smútok z jeho očí sa nestratil a vázy vyrábal ďalej iba pre cintorín. Amálka sa však už neuspokojila. Pochopila, že tu treba iné svetlo. Poprosila Alfréda, či by mu mohla umyť oblôčik na jeho dielni a otvoriť dokorán okenicu. On privolil a dievča sa pustilo do práce. O chvíľu prenikli dovnútra prvé slnečné lúče a roztancovali sa po dielni. V ich svetle hrnčiar zbadal, že jeho vázy sú naozaj smutné a že by sa dali robiť oveľa krajšie, že sú i iné farby ako šedá a hnedá a že dievča, ktoré mu umylo oblok je krásne. A tak pán Alfréd prvýkrát vo svojom živote vyrobil vázu, ktorá nebola určená na cintorín. Hrala krásnymi farbami a prežiarila celú jeho dielňu, preto ju z vďačnosti daroval Amálke.
Páčil sa vám deti príbeh?
Kto vystupoval v príbehu? (Hrnčiar Alfréd a dievčatko Amálka)
Prečo bol hrnčiar Alfréd smutný? (Lebo bol sám, alebo nemal nikoho, s kým by sa rozprával, mal iný pohľad na život?)
Prečo mu Amálka chcela pomôcť? (Chcel, aby bol šťastný.)
Tento príbeh nám dáva na vedomie, že existujú ľudia, ktorí sú vo svojom vnútri smutní, ale najavo to nejako nedávajú, sú spokojní so svojim životom. Buďme všímaví okolo seba v tento adventný čas a rozdajme ľuďom lásku, všímajme si ich potreby, aby sme do ich života vniesli radosť.
Čo je láska? Keď sa máme radi, keď sme šťastní, navzájom si pomáhame.
Ako ju môžeme prejaviť? (slovom, skutkom – pomáhať, povzbudiť, vypočuť, objať, ....)
Ukážme lásku ostatným, tak aby v našom správaní poznali lásku, ktorú sme dostali od Pána Ježiša (resp. od Pána Boha), láska, ktorá nám pomáha byť lepšími, a tak premieňať životy iných cez Božiu lásku.
Čo môžeme my deti dať? Hoci nezarábame peniažky, my v našom srdci máme lásku, ktorú sme dostali od svojich rodičov a ktorá pochádza od Pána Boha. A preto môžeme rozdať práve svoju srdečnosť, radosť, napr. mamine/ocinovi úsmev, môžeme jej/mu poďakovať, objať, ale i pomôcť kamarátovi v škole s domácou úlohou, s príkladom, alebo len tak ísť s ním von, zahrať sa, povzbudiť ich. Pomôcť starým rodičom, to všetko môžeme my deti rozdávať. Lebo všetko to, čo sme získali pochádza od Pána Boha. A preto, keď niečo zo seba dáme, akoby sme to dali Pánu Ježišovi a on nám to vráti 100 násobne (o to viac).
Dnes je sviatok sv. Lucie. Lucia sa narodila do bohatej rodiny a bola vychovávaná v kresťanskej viere. Keď jej mama ochorela, spolu sa chodili modliť k sv. Agáte. Boh vypočul ich modlitby. Vtedy priznala matke svoje zasvätenie Bohu a túžbu prežiť svoj život medzi chudobnými. Luciina mama plná vďačnosti za svoje uzdravenie dala Lucii súhlas a ušetrené peniaze rozdelila chudobným.
Môj Boh vďaka Tebe dýcham pre Teba tu som. A viem, že láskou si ma získal k sebe priviedol. Smútok je preč, šťastím ma napĺňať učíš ma láskou žiť.
A teda čo budeme robiť tento nasledujúci adventný týždeň?
Budeme sa snažiť všímať si potreby iných – keď treba pomôcť im, keď je niekto smutný – vypočuť ho, objať ho, povzbudiť ho a symbolom tohto týždňa bude srdce, ktoré nalepíme na našu bránu.
V prípade, že bude brána v domčeku, deti nalepia srdiečko na bránu.
Ak sa nestihne, nalepia po sv. omši spolu s ostatnými deťmi v kostole.