V uplynulom týždni som mal viacero povinností mimo našej farnosti; včera a predvčerom som bol na konferencii, ktorú sme nazvali: „Etika v časoch krízy“. Krízou sa myslí prepad finančných trhov a oslabenie hospodárstva temer na celom svete, ako aj následné sociálne problémy, ktoré sú s tým spojené. Keď v tejto súvislosti hovoríme o etike, pýtame sa, nakoľko krízu spôsobilo naše zlyhanie, či už na úrovni jednotlivcov, podnikov, bánk, rôznych fondov alebo štátov.
Väčšina z nás sa asi zhodne, že etika musí byť prítomná vždy v našom rozhodovaní, či už ide o tzv. „kuchynskú“ ekonomiku alebo podnikanie na akciových trhoch. Ale odpoveď na otázku, čo je etické, čo je správne, nie je taká jednoduchá, ako sa zdá. Jeden starší pán profesor z Prahy (Jan Sokol) spomínal, ako nás kedysi učili, že správne (etické) je šetriť. Deti mali doma napr. porcelánové prasiatko, do ktorého si hádzali mince – učili sa byť šetrné. V súčasnosti počúvame, že správne je kupovať a míňať, aby sme udržali v chode výrobu a obchod, a tak aj zamestnanosť. Keď čítam evanjelium, nečakám, že z evanjelia dostanem na takéto konkrétne otázky okamžitú odpoveď. Všímam si však, že aj Ježiš nám kladie otázku, a to otázku, či vidíme dobre, či vidíme správne seba a náš svet. V Markovom evanjeliu sa opakovane pripomína, že to, ako videl veci Ježiš, sa často rozchádzalo s videním jeho učeníkov. Oni napriek svojmu záujmu o neho zostávali akosi slepí, nechápali, o čo Ježišovi ide. Zostalo to tak až po jeho smrť, keď len pohanský stotník pri kríži bol jediný, ktorý pochopil a o Ježišovi vyznal: Naozaj, tento človek bol Syn Boží! (Mk 15, 39)
Udalosť s uzdravením slepého muža menom Bartimej v Jerichu sa nie náhodou nachádza v Markovom evanjeliu tam, kde končí Ježišova cesta do Jeruzalema. Slepec na konci cesty do mesta, kde mal byť Ježiš ukrižovaný, akoby zastupoval všetkých, ktorí sa s Ježišom stretávali, dokonca aj priatelili, ale nechápali ho – zostávali slepí. Bartimej však zároveň má zastupovať ostatných aj svojím uzdravením. Ak nechceme byť slepí, ak sa chceme uzdraviť, musíme sa správať ako on. Priznať, že sme slepí, nehanbiť sa a volať o pomoc, nechať sa uzdraviť, a potom Ježiša nasledovať. O Bartimejovi sa píše, že keď uvidel, nasledoval Ježiša na ceste. Asi aj preto na rozdiel od iných uzdravených ľudí, zachovalo sa v evanjeliu jeho meno. Predpokladom uzdravenia bolo vyznanie, že Ježiš je „Dávidov syn“ alebo, ako sa vyjadril pohanský stotník, „Syn Boží“. Prvý titul bol židovským ľudovým pomenovaním toho, koho my myslíme pod menom Kristus, a druhý titul zasa viac poukazuje na rímsky pohanský kontext, kde sa ako „synovia Boží“ nechávali titulovať rímski vladári a kde pre kresťanov bolo dôležité povedať: Nie cisár, ale ukrižovaný Ježiš je naším Pánom, je Synom Božím. Takže v uzdravení slepého je nám ponúknuté riešenie – ak chceš vidieť, priznaj si najprv, že nevidíš, že si slepý (a hluchý), zablokovaný, že sa potrebuješ stretnúť s niekým, kto ťa otvorí, kto ti bude autoritou, ale pritom ťa neovládne, lež uzdraví.
Potrebujeme etiku, a, zaiste, nielen v časoch krízy. Ale čo je etika? To nie je len súbor pravidiel. Etika predpokladá, že niečo, niekomu veríme, vážime si, alebo, že to ako hodné úcty „uvidíme“. Súčasné delenie žiakov na našich školách na tých, čo chodia na etiku, a tých, čo chodia na náboženstvo, nie je práve šťastné. Správne náboženstvo a správna etika na seba totiž nadväzujú a odkazujú. Jeden z prednášajúcich (Jan Payne) na včerajšej konferencii o etike v časoch krízy nazval svoju prednášku „Metanoia v kríze“. Slovo metanoia prekladáme z gréčtiny ako zmena myslenia (meta = za; nous = myseľ), a keď je zmena nášho myslenia v kríze, to vlastne znamená, že v kríze je samotná naša schopnosť správne vidieť, hodnotiť, rozlišovať, objavovať správne riešenia a pohnúť sa dopredu.
Prednášateľ označil v závere svoje prednášky ten postoj, čo potrebujeme, ako „očakávanie prekvapenia“. Ľudia však buď niečo očakávajú, a potom nejde o prekvapenie, alebo neočakávajú, a sú zaskočení. Očakávať prekvapenie teda znamená počítať s tým, že sa nám môže niečo stať, čo nám otvorí oči, čo nám umožní novým spôsobom vidieť. Môže to znamenať aj to, že môžeme ako slepec, ako pohan pod krížom stretnúť Ježiša, ktorý nám oči, myseľ a srdce otvorí. Teologicky tomu hovoríme, že človek počíta s Božím zjavením. Bez takéhoto počítania s prekvapením, zjavením, hoci by sa nám aj Boh sám zjavil, nespoznáme ho. Preto sa spolu s oným slepým mužom z Jericha modlíme: Syn Dávidov, Brat Ježiš, zmiluj sa nado mnou a daj mi tak vidieť, aby som ťa aj ja nasledoval!