Spomienková pobožnosť na zomrelých veriacich
Začiatok o 17.00 na cintoríne pri kríži
1. Zapálenie sviec pred krížom, pozdravenie ľudí
2. Pripomienka ľudí z DNV, ktorí zomreli od minuloročných sviatkov Všetkých svätých:
Ešte v r. 2008 po sviatku Všetkých svätých sme sa rozlúčili s našimi spoluobčanmi, príbuznými a priateľmi, ktorými sú: Jana Lipková, Marta Ebringerová, Michal Deák z Dúbravky, Edita Ebringerová, Jozefa Šimkovičová, Mária Dvorská, Jozef Balog, Miroslav Zeman a na záver roka všetkými vážená Mária Ebringerová;
Od 1. 1. 2009 potom zomreli: Martin Lacko, Ján Putík, Štefan Slezák, Pavol Šubín, Kamila Zapletalová, Jozefína Fabšičová, Marko Putík, Ferdinand Michalík, Jozef Bednárik, Paulína Amália Besedová, Pavol Štefanovič, Alojz Rybár, Štefan Krajčír, Helena Ružovičová, Jozefína Lukešová, Ján Adam, Milan Šimkovič, Ferdinand Mader, Rudolf Balog, Miroslav Pokorný, Františka Vernerová, Karol Strapek, Katarína Zemanová, Mária Lipková, Ružena Králiková, Martina Pokorná, Ján Šteflovič, Karol Becker, Daniela Binderová, Alžbeta Lévaiová, Kvetoslava Golembiovská a Alžbeta Weidingerová...
Mohol by som spomenúť ešte mnohých ďalších, známejších i menej známych ... Na pamiatku všetkých, s ktorými sme žili a ktorí nám zomreli, zažíname teraz sviece (poprosím o zažatie sviec tiež na pamätnom hrobe kňazov, ktorí pôsobili v minulosti v našej obci; tiež na hrobe bývalej pani kostolníčky Oľgy Krivosudskej (zomrela pred 12 rokmi), a na detských hroboch...
3. Krátka spoločná modlitba pred krížom a spev antifóny: Zdravas Kráľovná
Pokračovanie v kostole
1. Hudba / spev
2. Privítanie ľudí a vysvetlenie programu pobožnosti
3. Otvorenie svätostánku a chvíľka ticha
4. Meditačné čítania (dva texty – dvaja čitatelia; medzi nimi chvíľka ticha)
5. Kňaz položí zrnká tymianu do kadidla
6. Hudba/ spev – prichádzajú ľudia, kladú zrnká tymianu do nádoby pred paškálom
7. Keď už nikto neprichádza ku kadidlu, kňaz sa rozlúči s ľuďmi a prednesieme záverečnú modlitbu
8. Hudba/ spev, potom zatvorenie svätostánku
Texty (rok 2009)
Text 1 (Bod programu 4.)
(J. Čep, Mrtví? In: Cyrilo/Metodějský kalendář 2010.)
Nasledujúci text bol napísaný v máji 1963, keď najtalentovanejší český spisovateľ 20. storočia, Ján Čep, žijúci v emigrácii, dostal správu, že jeho matka zomrela. Jeho spomienka mohla vyjsť v Katolíckych novinách až 3. novembra roku 1968.
Zomrela jedna stará žena, jedna moravská starenka, akých mnoho zomiera deň čo deň. Zdá sa to prirodzené, keď majú viac než šesťdesiat, a tým prirodzenejšie, keď majú cez osemdesiat, ako mala táto. Dotkne sa to len ich najbližších príbuzných, ak ešte nejakých mala. Spustia jej truhlu do hrobu a dajú napísať na kríž jej meno pod mená tých, ktorí boli pochovaní na rovnakom cintoríne pred ňou. Je to udalosť celkom obyčajná, o ktorú sa zaujímajú len najbližší v okolí. Prečo o nej hovoriť?
I mne by bolo ľahšie mlčať, rozlúčiť sa s nebožkou v duchu, myslieť na ňu celkom sám, modliť sa za ňu sám. Lenže ja som poznal túto moravskú starenku, ktorej meno je ako mnoho iných mien, celkom zblízka. Tú mŕtvu, o ktorej dnes hovorím, pochovali do hrobu, nad ktorým už boli napísané mená jej rodičov, jej muža, jej svokra i jedného z jej synov. Chodila za ich rakvami, keď ich sem niesli, a ja som kráčal vedľa nej. Mala desať detí a ja som bol jej najstarší.
Čo vedeli o sebe – táto sčítaná dedinská žena a jej najstarší? Nehovorili si nikdy všetko, nezdieľali si svoje dojmy. Pozreli si len občas do očí a vedeli, že si rozumejú.
Keď jej dával naposledy – je tomu temer 15 rokov – keď jej dával „s Pánom Bohom“, nemohli vedieť ani jeden ani druhý, že sa už viackrát na tejto zemi a v tomto čase neuvidia. Vedeli však, že právo ono „s Pánom Bohom“ znamená, že ich nemôže rozlúčiť nič, ani vzdialenosť fyzická, ani vzdialenosť času. Raz mu odkázala – už je to dobrých pár rokov: „Vzdala som sa už tej radosti, že sa ešte niekedy uvidíme na tomto svete. Majte sa dobre, a keď ma tu už nebude, modlite sa za mňa. Buďte všetci s Pánom Bohom a dovidenia vo Večnosti.“
Drahá mama, delilo nás v čase len nejakých 24 rokov. Boli ste ešte veľmi mladou ženou, keď ste už boli matkou v očiach chlapca, ktorý vás držal za ruku, ktorý kládol hlavu do vášho lona. Neprestali ste však byť nikdy mamou dospievajúceho chlapca ani muža, ktorý už teraz sám stojí na prahu staroby. Doteraz cíti vašu dlaň, keď ste ho viedli poľnými lúkami do farského kostola, jedného veľkopiatočného popoludnia; do toho nám spieval nad hlavou škovránok a na medziach kvitli sedmokrásky a púpavy. Bolo také veľké ticho od včerajšieho rána, keď zazvonili naposledy zvony pri slávnostnom „Glória“ až do druhého „Glória“ na Bielu sobotu. Ten, ku ktorému hrobu sme išli, sa zdal navždy mŕtvy i tým, ktorí mu boli najbližšie, ktorí uverili jeho slovu. Ale už v nedeľu ráno sa im ukázal opäť vo svojom tele a vyzval Tomáša, aby vložil prsty do Jeho rán.
My, ktorí sme išli k jeho hrobu, sme už vedeli, že vstane opäť, že už vstal a že my všetci vstaneme s Ním. Vieme to a veríme tomu, a predsa je naše odlúčenie v čase také ťažké.
Keď zomieral otecko, priviedli ste nás k jeho lôžku a povedali ste mu: „Nemaj strach!“ Teraz ste už obaja spolu po druhýkrát, inak a ozajstne, ale i s nami ostatnými ste už od tejto chvíle inak a viac. Viete teraz o mne mnoho vecí, ktoré som sa vám neodvážil povedať, ale viete aj to, že som vás už v tomto čase miloval viac, ako som vám to kedy dokázal povedať.
Text 2. (M. Quoist, Boh ma čaká, Kostelní Vydří 1995.)
Ježiš, skôr než nás opustil, povedal: „Budem s vami až do skončenia sveta“. Pretože jeho láska je nekonečná, je nekonečná i jeho prítomnosť.
Nie sú mŕtvi. Naši zomrelí žijú. Sú s nami a my sme s nimi, je to prítomnosť lásky. Každý deň sme si navzájom bližšie, pretože ich láska je pomaly očisťovaná a premieňaná v Ježišovej láske.
Naša láska sa tiež očisťuje od svojich nánosov, od túžby mať druhého pre seba, keď prijme utrpenie z rozlúčenia.
Ježiš Kristus nás všetkých volá k sebe. „Prišiel zhromaždiť rozptýlené Božie deti“. Čím viac sme zjednotení s Ním, tým viac sme zjednotení navzájom. My, pútnici na zemi a tí, ktorí už prekročili hranice sveta i času. Sme nekonečný národ živých.
Modlitba (Bod programu 7.)
(M. Quoist, Boh ma čaká, Kostelní Vydří 1995.)
Prijímam, Pane, tvoju radostnú zvesť ako odpoveď lásky na moju krehkú nádej. Áno, moji mŕtvi žijú,
a ja ich môžem milovať viac než na tejto zemi, kde sme sa ako začiatočníci spolu učili láske.
Áno, budem žiť s nimi mimo tento čas,
pretože ty ma čakáš, oni ma čakajú,
aby sme zdieľali tvoju Lásku a tvoju Radosť.
Napriek tomu niekedy pochybujem,
ja, ktorý som sa chcel ešte dotýkať,
ja, ktorý som chcel vnímať,
ja ktorý som chcel objímať,
narážam na neprítomnosť
a nariekam, Pane, tak,
ako si ty oplakával svojho priateľa.
Ale teraz musím vstať a vydať sa znova na cestu.
Je ťažké milovať, ako sa miluje u Teba;
musím sa na to dlho pripravovať
a milovať už dnes všetkých bratov a sestry.
Pomôž mi, čakajú ma, a ty ma tiež čakáš,
aby si svojím Životom oživil i ten najmenší z mojich skutkov.
S Tebou Vzkrieseným prejdem časom,
až nastane deň Lásky a Radosti bez konca.