Keď sme občas prítomní na sobáši v kostole, môžeme pri tejto príležitosti pomerne často počuť slová o láske, ktoré pochádzajú od apoštola Pavla z jeho 1. listu Korinťanom. Povieme si – o čom inom sa má v kostole čítať na sobáši, ak nie o láske? Predsa, patrí sa pripomenúť, že téma lásky nepatrí len zaľúbeným a nesúvisí len so sobášom. Láska je veľká celoživotná téma a práve kresťanstvo chápe lásku ako svoju najväčšiu hodnotu. Pri sobáši nie je čas na vysvetľovanie apoštolových myšlienok, keď sme však pri dnešnej bohoslužbe čítali jeho slová o láske, patrí sa zamyslieť nad tým, čo chcel a vedel Pavol o láske povedať.
Pred dvoma týždňami som spomínal, ako Pavol založil v Korinte prvú kresťanskú obec a ako sa tamojším ľuďom opakovane venoval nielen preto, že títo kresťania vo všeličom vynikali, ale ešte viac pre problémy, ktoré sa v tejto obci objavovali. Na rozdiel od našich pomerov, kde by sme boli radi, ak by členovia našich farností boli sebavedomejší a ponúkli svoje schopnosti a dary pre spoločný úžitok, korintskí kresťania priam súťažili v tom, kto a ako sa predvedie svojím darom od Boha. Takýmto Božím darom (po grécky charizmou) nenazývali sa hocijaké schopnosti, ale len tie, ktoré sa chápali ako sprievodný znak viery a krstu v mene Ježiša Krista. Pavol sa v 1. liste Korinťanom venuje téme chariziem v 12, 13 i 14 kapitole. Pritom si môžeme uvedomiť, že kresťanská viera nie je len prijatím nejakých náboženských výpovedí alebo plnením nejakých morálnych povinností, ale že ide o bohato žitý život, ktorý sa aj podľa Pavla prejavuje napr. nadšenou rečou, múdrym prorokovaním, rôznymi vedomosťami, silnou vierou, čo vedie k hrdinským činom, podelením sa o majetok a pod. Všetky tieto dary však Pavol spomína najmä preto, aby ich porovnal s darom lásky a aby kresťanom v Korinte jednoznačne povedal, že bez lásky je všetko o ničom. („Ničím by som nebol; nič by mi to neosožilo...“)
Nutne sa musíme spýtať, o akej láske Pavol hovorí. No, ak my myslíme pri reči o láske azda najskôr na lásku medzi ľuďmi (a v užšom zmysle na lásku erotickú), Pavol myslí na lásku od Boha, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. Vlastnosti lásky, ktoré Pavol spomína, ako trpezlivosť a dobrotivosť, žičlivosť voči ľuďom iných názorov a inej viery, odmietanie povyšovania sa nad iných, nehľadanie vlastného úspechu, odmietanie pomsty a vytrvanie v dobrom až do konca, až po smrť na kríži – to všetko presne vystihuje Ježišovo správanie. A keď Pavol dodáva, že láska nikdy nezanikne, je to zároveň jeho vyznanie: Videl som Zmŕtvychvstalého, zažil som jeho lásku.
Ak teda Pavol (a my kresťania) hovoríme o láske, nehovoríme v prvom rade o láske ako cite alebo povinnosti, ale myslíme na Boží dar, charizmu. Láska je poznaním, že sme Bohom chcení a milovaní – v tomto zmysle boli láskou „poznaní“ tak apoštol Peter, ako aj colník Matúš či hriešna Magdaléna, tiež lotor na kríži a neskôr farizej Pavol. V tomto zmysle Pavol hovorí: Som Bohom poznaný, teda nájdený, milovaný, a raz, dúfam, budem takto aj ja poznávať. Žiadať od kresťana lásku potom neznamená predovšetkým nejakú morálnu povinnosť, ale toto vedomie – som Bohom poznaný, prijatý. Kresťanská viera, to „byť kresťanom“ potom spočíva najmä v radostnom prežívaní tohto objavu – som milovaný, a to napriek všetkým tým známym dôvodom, pre ktoré ľudia vedia povedať, že život je nanič. Na druhej strane je táto skúsenosť lásky od Boha nielen skúsenosťou potechy a posily, ale aj výzvou na radikálnu zmenu. Ak sa otvoríme tejto láske, často nás donúti k tomu, aby sme zmenili svoj život. Pohanov v Korinte, ktorí sa stali kresťanmi, to priviedlo k tomu, že začali odmietať otroctvo, mužovia prestali hľadieť na ženy ako na sexuálny tovar a ženy na mužov ako na výhodné materiálne zabezpečenie, opúšťali tiež nečestné obchody, hrubosť v politike a pod. Najskôr sa usilovali tieto postoje uskutočniť v rámci svojej cirkevnej obce. Preto tak Pavlovi záležalo na tom, aby korintskí kresťania pochopili, čo je v kresťanskej viere vedľajšie a čo je úplne základné – láska ako dar od Boha podľa života Ježiša Krista.
Nakoľko je táto láska našou láskou a ako nás „núti“ k zmenám v našom živote – v zaľúbenosti i sklamaní, v šťastí i nešťastí, v súkromí i vo verejnom živote? Nakoľko sa ju usilujeme žiť v našej cirkvi, aby sme neupadli ani do farizejstva ani naivity? Aby táto láska podľa Ježiša Krista bola aj naším osudom, za to sa chceme aj dnes modliť, o tom premýšľať a vzájomne sa v tomto úsilí podporovať.