Homília - 5. pôstna nedeľa

Jn 8,1-11; Flp 3,8-14

21.3.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pred mesiacom, keď sme spolu slávili sv. omšu pre mládež, som spomínal, že základom filozofie i náboženstva je otázka, ako byť „doma“, alebo ako „mať všetkých pokope“. Nie je to otázka len pre mladých ľudí. Kto už aj z nás starších sa niekedy netrápil nad tým, ako žije, čo dosiahol, či je v živote naozaj „udomácnený“? Pre mladých ľudí je táto otázka naliehavejšia. Veď oni osobitne mocne prežívajú, že už nie sú doma v detstve – kde boli chránení pred problémami i svojimi detskými predstavami o živote – ale nie sú ešte doma ani v dospelom svete – aspoň nie tak, aby mohli byť suverénni a sebaistí. Dospelosť veľmi úzko súvisí so slobodou. Z hľadiska dospievajúceho človeka sa téma slobody objavuje na pozadí túžby – aby ma už rodičia až tak nekontrolovali! Je táto sloboda (od rodičovskej kontroly) však naozaj až taká dôležitá? Psychológovia hovoria skôr o nedostatku – nie kontroly, ale mantinelov. Kto nemá mantinely, nemôže sa proti nim vzbúriť, a preto nemôže ani dospieť. Samozrejme, nemôže ísť o hocijaké mantinely. Bez mantinelov alebo čiar na ihrisku sa nedá hrať, ale keď sú tie mantinely a čiary temer všade, nedá sa žiť.

V evanjeliu dnes počúvame o žene, ktorá tie mantinely prekročila. Ako dospelá, nie ako naivné dievča. Podľa vtedajších zákonov ju chceli židia potrestať – ukameňovať. Počuli sme, ako sa k jej prípadu vyjadril Ježiš. Ako to vlastne vyriešil? Nepotrestať, nechať žiť; dokonca tam zaznelo: Ani ja ťa neodsudzujem. Vari ju pochválil? Nie, nepochválil ju, povedal jej: Viac nehreš! Kde je však riešenie? Apoštol Pavol nám napísal, že riešenie neprichádza zo Zákona, ale z viery v Krista – cez spravodlivosť z Boha skrze vieru. Čo to je? Myslím, že je to o skúsenosti, že sme milovaní. Ježiš sa pokúsil ukázať onej žene, že ju chápe, že ju má rád, že Boh ju má rád. S tým súvisí, že nik nie je taký nehriešny, aby mohol odsúdiť a hodiť kameň. A Boh zasa nie je svätý preto, aby ho tešilo trestať. Boha teší zobúdzať v človeku lásku. Nie únik pred povinnosťou , nie prestúpenie zakázaného, ale lásku.

Aj hriešni ľudia radi hovorievajú, že láska všetko ospravedlňuje, a niekedy tým ospravedlnia aj neveru (človek vraj nemôže za to, keď ľúbi). A tu sme zasa pri slobode. Ak nemôžem za to, že ľúbim, ak som voči tomu bezmocný, tak nie som slobodný. Ale keď som aj v láske neslobodný, tak nejde vlastne o mňa, nejde o moju lásku, a nejde o lásku vôbec. Ide o zákon prírody (pud). Láska predpokladá slobodu, „holá“ príroda nie. Ak Ježiš tej žene povedal: nehreš, povedal jej, aby sa rozhodla pre lásku, nie pre cudzoložstvo. Cudzoložstvo znamená byť v cudzej posteli, teda nie doma, ale v cudzine, v cudzom náručí. My však nemáme byť v cudzom, ale domácom náručí. Iste, aj to je často neľahká otázka: Kde je moje domáce náručie?

Nórsky spisovateľ Jostein Gaarder vo svojej knihe „Sofiin svet“ (s podtitulom: Román o dejinách filozofie) prirovnáva v jednej kapitole náš pobyt vo svete králikovi, ktorého vytiahne kúzelník z klobúka. Nie je jasné, kde sa ten králik vzal, ale všetkým je jasné, že kúzelník nás nejako dobehol. Na rozdiel od kúzelníkovho králika náš svet a my v ňom sme skutoční. Spisovateľ píše, že niektorí ľudia radi zalezú ako blšky hlboko do králičej srsti a nestarajú sa o to, kde vlastne sú. Len niektorí vylezú až celkom hore, držia sa pevne králičích chĺpkov a chcú sa pozrieť kúzelníkovi (svojmu Stvoriteľovi) rovno do očí.

Rozumieme túžbe zaliezť niekam hlboko do kožucha a zostať v teple bez otázok. Rozumieme i túžbe vojsť niekomu do náručia a zostať aspoň pre tú jednu chvíľu bez otázok. Podľa Ježiša dokonca aj Boh tomu rozumie. Ale nesúhlasí, lebo je to naše nešťastie – byť niekde naslepo, nahlucho, bez otázok. Apoštol Pavol nám napísal v Liste Filipanom, že v Ježišovi nám akoby Boh podával ruku a ťahal nás z našej skrýše von: „Zmocnil sa ma Kristus Ježiš a ja sa usilujem zmocniť svojho cieľa, povolania, ktoré sme dostali od Boha v Kristovi Ježišovi.“ (Fil 3,12-14) V tomto zmysle Ježiš podal ruku aj nevernej žene, aby sa nebála pozrieť na svoj život a nešla do nešťastia. Takto podáva ruku aj nám, aby sme sa pozreli na svoj život – prostredníctvom spytovania svedomia, rozhovoru s kňazom, priateľmi, rodinou, Bohom... Nech sa nám to podarí a nech tak prepájame to, čo je najnáročnejšie spojiť: Túžbu po domove (istote) s túžbou po slobode.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves